Voľby v USA vstúpili do finále, ale namiesto cizelovania argumentov sú čoraz bizarnejšie. Trump označuje súperku Kamalu Harrisovú za marxistku, opakuje, že má nízke IQ, ba neštíti sa ani vulgarizmov, ona mu kontruje označením fašista. Ostali len dve témy: republikáni stále strašia migráciou, demokrati stavili na potraty. Nič iné už nemôže prilákať voličov. No nie v celej krajine, ale len v niektorých okrskoch siedmich nerozhodnutých štátov. Inde po voľbách ani chýru, ani slychu: koho tam zaujíma volič, keď je rozhodnuté?
Obaja kandidáti už nie sú schopní ani sami bojovať. Trumpa podporuje najbohatší muž planéty Elon Musk, sľubujúci štedré odmeny voličom. Čo si však bude pýtať po voľbách ako protihodnotu? Pri Harrisovej neraz nevieme, či kandiduje ona, alebo Barack Obama. Nejde o to, že ju podporujú hviezdy šoubiznisu a športu, ale že potrebuje masívnu podporu od exprezidentov Obamu a Billa Clintona (a ich manželiek), lebo sú populárnejší a rešpektovanejší. Nebolo by lepšie, keby mohol kandidovať opäť Obama?
Nejde o to, že Harrisovú podporujú hviezdy šoubiznisu a športu, ale že potrebuje masívnu podporu od exprezidentov Baracka Obamu a Billa Clintona (a ich manželiek), lebo sú populárnejší a rešpektovanejší. Nebolo by lepšie, keby mohol kandidovať opäť Obama?
A čo sa stane, keď Harrisová vyhrá? Uzná Trump prehru alebo dôjde k nepokojom? Celú Ameriku čaká bezprecedentný test ústavnosti a demokracie. No mohli by sa tomu vyhnúť, keby zmenili zastaraný systém volieb, v ktorom ľudia volia zbor voliteľov a nie priamo prezidenta.
Aj v Európe či inde vo svete už voľby prestávajú byť rešpektovanou záležitosťou. A tu nejde len o Gruzínsko, kde to zaváňa manipuláciou (á la Venezuela). Lebo nie je štandardné, aby v niektorých obciach volilo 90 % jednu stranu. Lenže môže za to Kremeľ? A skutočne je víťazný Gruzínsky sen, donedávna ešte proeurópsky, taký neprijateľný? Prečo prišlo k urnám iba 59 % voličov? V Moldavsku, kde je situácia podobná, sa už neskrýva, že proeurópska vláda a prezidentka sa nevyhli pri spravovaní krajiny evidentným chybám.
V Holandsku trvalo trištvrte roka, kým sa po minuloročných voľbách cez leto poskladala vláda. Víťaz volieb, líder radikálnej pravicovej strany, nemal s kým zostaviť vládu. Medzi ostatnými stranami tiež panovali veľké rozdiely. Rovnaká situácia nastala teraz v Rakúsku. Vo východných krajinách Nemecka to došlo tak ďaleko, že konzervatívna pravica dokonca mieni „upiecť“ koalíciu s ultraľavičiarkou. Belgicko je povestné tým, že trvá mesiace až roky, keď sa po voľbách zostaví koaličná vláda. Že dovtedy (opakovane) vládne kabinet bez mandátu občanov, nikoho netrápi.
Vo Francúzsku po voľbách roku 2022 dva roky vládol kabinet vymenovaný prezidentom Macronom, ktorý sa snažil presadiť zásadné reformy, pritom nemal dôveru parlamentu. Macron si vyslúžil kritiku, že „idylický“ stav zrušil vyhlásením nových volieb. A po voľbách sa situácia opakuje (aj vinou volebného systému). V Bulharsku sa už „tradične“ voľby konajú dvakrát do roka, naposledy uplynulý víkend. Ani po jedných nie sú politici schopní zostaviť funkčnú vládu.
A na Ukrajine sa parlamentné i prezidentské voľby ani nekonali, pretože v čase stanného práva a výnimočného stavu, zapríčinených ruskou inváziou, to ústava vylučuje. Konať sa budú, keď sa skončí vojna. Kedy to bude?
Je to na USA. Od toho, ako si Američania poradia s výsledkami volieb, bude závisieť vývoj na celom svete. Skončí sa éra rešpektovania výsledkov slobodných (či zmanipulovaných?) volieb? Ak áno, čo bude nasledovať?