Smutné je, že ani Donald Trump, ani Kamala Harrisová nie sú ideálni kandidáti – nielen pre svet, pre Ameriku, ale aj pre samotnú Republikánsku i Demokratickú stranu. Ani jedna strana nemala prakticky na výber. Žiaľ. To je ešte tragickejšie ako samotní kandidáti.
Trump je príliš individualistický, nevyspytateľný, nespolupracujúci, chaotický, tak trochu čudák. Akú politiku bude robiť, nikto netuší. Pritom kandiduje na post najsilnejšieho človeka na svete. No Trump už prezidentom bol a koniec sveta sa nekonal. No nevieme ani to, čo máme očakávať od Harrisovej. To, že bola dobrá prokurátorka, je jedna vec, ale funkcia prezidenta zahŕňa oveľa viac oblastí ako len trestné právo. A ako viceprezidentka bola až príliš v tieni prezidenta Bidena.
My v Európe sa obávame, že Trump nebude dostatočne podporovať Ukrajinu, bude ustupovať Putinovi a Európu hodí cez palubu. No ako poznáme Trumpa, na prvom mieste je jeho ego, takže určite sa nebude dobrovoľne pasovať do úlohy, ktorá by sa dala vykresliť ako podradná. Tiež však vieme, že Trump obdivuje a podporuje autoritatívnych vládcov a chce sa zapísať do histórie (akýmikoľvek) veľkolepými skutkami. To samo osebe je nebezpečné. Ak sa bojíme o Európu, tak práve on si zo strednej Európy vybral dve svoje manželky, a, naopak, Harrisovú neviažu k Európe žiadne korene.
Ako môže svetu dominovať krajina, v ktorej si občania nemôžu priamo vybrať prezidenta (vládu), respektíve prezidentom sa stane kandidát, ktorého volilo menej ľudí ako jeho súpera?
No treba počítať, že väzby medzi USA a EÚ sa budú oslabovať. A okrem Ukrajiny stoja pred Američanmi nemenej tvrdé oriešky: riešenie konfliktu na Blízkom východe, eskalácia napätia okolo Taiwanu a neutíchajúca migračná vlna zo strednej Ameriky. V EÚ by sme sa mali skôr pýtať, prečo USA majú oveľa väčší ekonomický rast ako my. Ak tento trend nezmeníme, význam Európy bude iba upadať.
V tieni dramatických prezidentských volieb zostávajú voľby do Kongresu. V Senáte sa vymieňa tretina zo sto členov, v Snemovni reprezentantov všetkých 435 poslancov. To nie je maličkosť, no pre globálne šou neatraktívne. Pritom každý prezident má zviazané ruky, ak nemá jeho strana väčšinu v Kongrese (systém bŕzd a protiváh). Vieme z posledných dekád, ako táto „rovnováha“ dokázala paralyzovať prezidenta a ochromiť americkú politiku.
No azda najzávažnejší problém súčasných volieb leží inde. Je to archaický systém voľby prezidenta. Nielenže systém dvoch strán nedemokraticky vylučuje iných kandidátov (aj teraz je ich viac, napríklad kandidáti libertiánov a zelených), ale ani neumožňuje občanom priamo voliť prezidenta (de facto dávajú mandát voliteľom podľa štátov). V každom štáte víťaz berie všetko. O americkom prezidentovi teda teraz rozhodujú tzv. nerozhodnuté štáty, presnejšie niektoré okrsky. Je to normálne? Nemali by Američania po 240 rokoch reformovať volebný systém a prispôsobiť ho modernej dobe?
Ako môže svetu dominovať krajina, v ktorej si občania nemôžu priamo vybrať prezidenta (vládu), respektíve prezidentom sa stane kandidát, ktorého volilo menej ľudí ako jeho súpera?