François-Marie Arouet, známejší ako Voltaire, napríklad napísal Báseň o zničení Lisabonu, ktorá sa považuje za úvod k jeho slávnemu dielu Candide alebo optimizmus, pojednávajúcom o probléme zla, a ktorá sa stala jedným z najsatirickejších umelecko-filozofických útokov na optimizmus. Nakoľko večné môže byť to, o čom sme presvedčení dnes? Prečo skaza postihla práve Lisabon? Bolo v ňom azda viac zla a hriechov ako v iných európskych veľkomestách, správali sa tam ľudia hlúpejšie? Sotva.
V roku 1931 namaľoval Salvador Dalí možno svoj najslávnejší obraz Trvalosť pamäti so znepokojujúco netrvalými taviacimi sa a zanikajúcimi hodinami. V čase vzniku o ňom kritici hovorili ako o surreálnom rozjímaní nad kolapsom večného kozmického poriadku. Keď minulý týždeň postihli Valenciu povodne, v ktorých prišlo o život viac ako 217 ľudí, prebral sa Voltaire aj Dalí a mnohí ďalší, ktorí varovali pred dôsledkami ľudského konania, spochybňovaním nespochybniteľného. Grécky karikaturista Ilias Makris prepojil prvky z Dalího obrazu s výjavmi z Valencie.
Isteže, zemetrasenie v 18. storočí spochybňujúce vzťah k Bohu má inú povahu ako povodeň v 21. storočí, ktorá má už teraz v Európe prívlastok najvražednejšia za viac ako polstoročie (smrtonosnejšia bola len povodeň v roku 1967 – v Portugalsku). Katastrofa vo Valencii, hoci zďaleka nie je prvá, je však tiež epochálnou udalosťou, ktorá symbolizuje otras v európskom myslení. Tentoraz je však spochybnením inej viery – v neobmedzenú moc na priemyselnej výrobe založenom triumfe pokroku človeka, a nastaveným zrkadlom tohto omylu. Dobre vieme, že rozjímanie nad kolapsom „večného poriadku“ dávno nie je „surreálne“. Je len bezmocné.