Prehra demokratov sa bude ešte dlho a podrobne analyzovať, už dnes sú však jasné nespochybniteľné fakty. Namiesto toho, aby sa ľavica priblížila k obyčajnému človeku a poskytla mu ochranu pred jednostranne zameraným ekonomickým systémom (v prospech veľkých a majetných), zaoberá sa podružnými témami: politickou korektnosťou, tzv. woke politikou či cancel culture. Pravicový Trump to dokonale využil. Demokrati sa nespamätali ani po „facke“, ktorú im Trump uštedril v roku 2016. Stavili opäť (ako s Hillary Clintonovou) na tú istú kartu.
Dopúšťali sa aj logických chýb. Na jednej strane „točili“ do poslednej chvíle dookola právo na interrupciu, na strane druhej oslovovali najmä menšiny – Ázijčanov, Afroameričanov a Hispáncov. Zvlášť tí poslední sú pritom silno veriaci kresťania. Zabudli, že všetky tri skupiny, najmä mladých, sužujú problémy ako kohokoľvek iného: ekonomické suchoty, dražoba, neistota, absencia nádeje.
Hoci Trump má silné reči a len máločo splní, už jeho heslo „Make America Great Again“ (MEGA) – Urobme Ameriku opäť veľkou v dobe krízy rezonuje. Vlieva bežným ľuďom do žíl nádej. Nič podobného ľavičiari, paradoxne, neponúkli. Mala by to byť ich psia povinnosť. Navyše mnohým Hispáncom pomáhajú s praktickými vecami na vidieku a v teréne republikánske spolky. Nečudujme sa potom, že obľúbenosť sociálnej demokracie niekde až závratne klesá.
Ak budú ľavičiari naďalej hájiť iba záujmy rôznych menšín, poučovať ľudí, ako by sa mali správať a čo si myslieť, sociálne problémy strednej triedy zľahčovať a akúkoľvek kritiku ekonomických elít, ktorým ide súčasný systém po ruke, budú hanlivo označovať ako populizmus, čaká ich politická smrť.
Hoci Biden pred štyrmi rokmi dal nádej a ekonomickou politikou, investíciami do infraštruktúry a zelenej ekonomiky dokázal eliminovať negatívne dôsledky pandémie (na rozdiel od EÚ), Američania časy covidu už vytesnili z pamäti a spomínajú, ako sa im darilo pred ňou, za čias Trumpa. A hoci makroekonomické ukazovatele sú veľmi dobré, ľudia to v bežnom živote necítia. Za štyri roky sa v priemere bežnej domácnosti zvýšili náklady o 13 000 dolárov, a to nie je maličkosť. Zdraželi potraviny, elektrina, plyn, nájomné i zdravotné služby. Rastie kriminalita. I keď za to nemôže prezident, ľudia čakajú od neho riešenia.
A nezabúdajme, že keď sa demokrati v posledných troch dekádach snažili presadiť sociálne programy, republikáni urobili všetko preto, aby im to prekazili. Tiež nie je pravda, že medzi demokratmi nie sú „skutoční“ ľavičiari, len samí progresívci, spomeňme len Bernieho Sandersa (v 83 rokoch obhájil kreslo v Senáte).
Ak budú ľavičiari naďalej hájiť iba záujmy rôznych menšín, poučovať ľudí, ako by sa mali správať a čo si myslieť, sociálne problémy strednej triedy zľahčovať a akúkoľvek kritiku ekonomických elít, ktorým ide súčasný systém po ruke, budú hanlivo označovať ako populizmus, čaká ich politická smrť. Pretože za väčšinu problémov môže súčasný ekonomický systém, ktorý ľuďom prestal ponúkať stále zamestnanie (povolanie a sociálnu identitu) a často ponúka iba krátkodobé čiastkové, zle platené úväzky.
Trump aspoň sľúbil návrat priemyslu do USA. Možno je to ilúzia, ale za pokus to stojí. Z robotníka sa v štyridsiatke nestane programátor. A obavy z národnej bezpečnosti napovedajú, že niektoré faktory sa budú musieť vrátiť z Ázie do USA. A čo ľavica, pustí sa konečne boja?
To všetko platí aj pre Francúzsko i Nemecko. Tri roky vlády pod taktovkou úplne nevýraznej sociálnej demokracie dostali krajinu do najhlbšej krízy od 2. svetovej vojny. Prečo vlastne išli ľavičiari do koalície s pravicovými ekonomickými liberálmi (a tri roky s nimi aj vydržali), keď ich názory a riešenia na fungovanie ekonomiky by mali byť totálne odlišné? Alebo nie sú? A zároveň sa štítia spolupráce s radikálnejšou ľavicou. To hovorí o nepochopení spoločenskej reality v 20. rokoch 21. storočia a života bežného pracujúceho človeka, jeho snov, nádejí a obáv.