Prečo košickí policajti jednoducho po novom zlodeja iba nepokutovali a nenechali ho ísť, ako im ukladá zákon? Prečo ho v útrobách obchodu vypočúvali? Zatiaľ presné odpovede nepoznáme, musíme si počkať na vyšetrovanie. A čo obeť, bezdomovec, kradol pravidelne? Ak aj áno, je to dôvod, aby ho policajti brutálne zbili? Rozhodne nie.
Čo vlastne bitkou chceli z neho vytĺcť? Chýba dôvod, pohnútka. Ibaže motívom bola psychická labilita policajta, ktorý sa prestal ovládať. Zatiaľ jeho minulosť podrobne nepoznáme, vraj sa ničoho podobného, násilného zákroku, nikdy nedopustil. Bolo to náhodné skratkovité konanie? Kto vie? Podobné údery nie sú u policajtov v špecifických prípadoch až takou výnimkou. Vždy existuje riziko, že raz sa „džbán rozbije“. Možno zlodej policajtov drzo ignoroval, brnkal im na nervy, no policajti by mali byť voči provokáciám trénovaní, odolní, mali by vedieť zachovať rozvahu.
Minister by nemal sedieť so založenými rukami a mal by urobiť čo najskôr poriadok, lebo prípady policajnej brutality sa množia.
Policajtov je čoraz menej. Každý rok ich viac odchádza, ako prichádza. Nie je to len preto, že o policajnú prácu prejavuje záujem málo uchádzačov. Práve naopak, dopyt je vysoký, no sitom prejde málokto. Často adepti neprejdú len preto, že im chýba razancia, rozhodnosť (fyzické a inteligenčné testy nechajme bokom). Sú však psychologické testy nastavené správne? A nepreferujú sa na úkor iných vlastností? Absolvujú aj skúsení policajti priebežné psychické testovanie? To sú otázky, ktoré si musíme teraz klásť, pretože prípadov policajného násilia v poslednom čase pribúda. Počkajme si na odpovede psychológov, expertov.
Neúmerné zásahy policajtov, brutalita a násilie nie sú špecifikom Slovenska, prípadov vo svete, zvlášť z USA, je viac ako dosť. Každý má v pamäti Slováka, ktorý zomrel pri nezvyčajne tvrdom policajnom zásahu na bruselskom letisku. Ba jedna policajtka sa pred kamerou pochválila nacistickým gestom, hajlovala. Ani kamery teda nezabránia zlyhaniu, ako sa domnievajú rýchlokvasení politickí experti. A spomeňme si, ako dlho sa tento prípad v sídle EÚ ututlával, zametal pod koberec.
No okrem systémovej chyby a individuálneho zlyhania je tu ešte politická rovina. Prečo sa celý prípad dostáva na svetlo sveta až po týždni? Hoci časová postupnosť konania polície má svoju logiku, vedenie polície „zaspalo“. Prečo sa policajný prezident a minister vnútra iniciatívne verejne nevyjadrili skôr?
Či si azda mysleli, že sa košická policajná brutalita nikdy nedostane na svetlo sveta? A vieme, že nejde o prvý podobný prípad v tomto regióne. Aké kroky boli podniknuté na kraji, policajnom prezídiu či ministerstve vnútra, aby sa podobné prípady neopakovali? Či maniere na niektorých okrskoch tak degradovali, že náprava by bola márna? A pri rozsiahlom nedostatku policajtov výpovede neprichádzajú do úvahy.
Opozícia už má vo všetkom jasno, ako každá opozícia všade na svete. Žiada hlavu ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka. No najprv by mala počkať na vyšetrovanie, názory odborníkov, analýzu. Minister by však nemal sedieť so založenými rukami a mal by urobiť poriadok v niektorých regiónoch, lebo prípady policajnej brutality sa množia. A mal čo v najkratšom čas predložiť návrhy ako postupovať, aby sa podobné tragédie neopakovali. Keď tak čo najskôr neurobí, potom prichádza na rad politické stínanie hláv.