Spomeňme si na sebavedomého ministra pár týždňov po voľbách. Usmieva sa na všetky strany, robí razantné opatrenia, čistí Policajný zbor, pritakáva premiérovi a zdá sa, že mu ide karta. Mladý muž v plnej sile, ktorý robí kariéru. A hoci sa stáva lídrom Hlasu, nemá problém s tým, že stolička predsedu parlamentu, ktorá patrí jeho strane, je stále prázdna. Súhlasí s premiérom, že zastupujúci Peter Žiga zastane tento post v pohode do konca volebného obdobia.
Potom náhle nastane obrat a Matúš Šutaj Eštok sa vehementne začína pripomínať s funkciou šéfa parlamentu a je ochotný zastávať ju osobne, hoci vo svojom rezorte sa cíti komfortne. Zrazu už nie je taký sebaistý a medzi rečou na tlačovke prizná, že pre chyby pri atentáte na premiéra odvolali štyroch ľudí. Potom sa preriekne, že správu o atentáte si objednal sám premiér u šéfa SIS Pavla Gašpara. Faux pas sa množia a ministrovi vnútra postupne mrzne úsmev na tvári. Stráca svoj esprit z prvých víťazných dní. A do toho príde správa, že policajt na východe zabil človeka. Mrzuté.
Mohli by sme skúsiť identifikovať moment zlomu, kedy sa Šutajovi Eštokovi prestáva dariť. Nevdojak nás to akosi vracia k atentátu a k chybám ochranky. Nenápadne sa plánuje jeho presun do parlamentu, aby to príliš nebilo do očí. Predtým ešte urobí pár užitočných vecí: hovorí o zmene volebného systému, nakrúca videá s posolstvami pre voličov koalície, odsúdi maškarný ples.
Vôbec nejde o to, že ho chce teraz opozícia odvolať – opozícia chce odvolať každého ministra a len čaká na jeho chybu. Opozícia na to nemá dosť hlasov. Šutaj Eštok však na ministerstve splnil svoju úlohu a v jeho kariére je už zjavne naplánovaný iný smer.