17. november 1989 a revolučné udalosti nasledujúce po ňom boli iba spúšťačom, otvorením dverí pre našu slobodu. To, že sme prechod nezvládali, že budúcnosť sme si predstavovali inak, že sme naštvaní na súčasné dianie, stav spoločnosti, je úplne iná otázka. Za to nežná revolúcia vôbec nemôže.
Na druhej strane by sme dianie okolo 17. novembra nemali nadmerne glorifikovať. Doba vtedy už bola v pokročilom stave „tehotenstva“. Prejavy nespokojnosti pribúdali, čoraz viac odvážlivcov podpisovalo petíciu Niekoľko viet. V Poľsku po rokovaniach za okrúhlym stolom, poloslobodných voľbách sa stal premiérom predstaviteľ Solidarity, v Sovietskom zväze prebiehala perestrojka, v Maďarsku udávali tón liberálni komunisti a východní Nemci húfne na trabantoch utekali cez Maďarsko do NSR. 9. novembra 1989 padol Berlínsky múr (múry rozdeľujúce mestá sú aj inde na svete, napríklad v Belfaste či Jeruzaleme).
No nebola to žiadna „brnkačka“, vopred pripravená akcia. V Moskve sa situácia mohla kedykoľvek zvrtnúť a Sovietska armáda by už vedela, čo má robiť (podľa vzoru čínskej na Námestí nebeského pokoja v júni 1989). Veď aj Miloš Jakeš v dokumente Milda (2017) prezradil, že palácový prevrat v Kremli sa chystal, len on to pobabral, respektíve Miroslav Štěpán mu neodovzdal odkaz. Práve jeho mal 17. november vyniesť na čelo KSČ.
Komunistickí pohlavári netušili, aký hnev kypí medzi ľuďmi. Situácia sa im vymkla okamžite z rúk a udalosti už išli vlastným vývojom.
Neklamme si, že tu neboli žiadne úmysly. Scenár 17. novembra so zneužitím študentov až príliš pripomínal tzv. krvavý štvrtok 19. mája 1969 na univerzite v Berkeley v Kalifornii (guvernérom bol nekompromisný Ronald Reagan). To, že to nikto na strane disidentov nečakal, lebo všetko sa malo spustiť až 10. decembra na Deň ľudských práv, svedčí ako doklad.
Komunistickí pohlavári však netušili, aký hnev kypí medzi ľuďmi. Situácia sa im vymkla okamžite z rúk a udalosti už išli vlastným vývojom. No nič nebolo vopred jasné, strach a obavy boli namieste, ľudia na námestiach i na pracoviskách prejavovali odvahu. Túžba po slobode, pravde a lepšej spoločnosti bola autentická, neboli sme nikým manipulovaní. Revolúcia sa skončila 10. decembra 1989 zostavením vlády národného porozumenia a zvolením Václava Havla za prezidenta na konci roka.
To, čo nasledovalo potom, už iba odhalilo, akí sme. Prezliekanie kabátov, šokujúci prerod komunistov na zarytých nacionalistov či obdivovateľov voľnej ruky trhu, zbabraná transformácia krívajúcej socialistickej ekonomiky, ktorá nás nepriviedla na úroveň Rakúska za 5–10 rokov, honba na čarodejnice v podobe zoznamov eštebákov (neraz zlomených ľudí), lustračný zákon (odsúdil ho aj Václav Havel), masívna privatizácia ústiaca do rozkrádania (tunelovania), neustále prekáračky o fungovaní federácie končiace buchnutím Václava Klausa do stola a rozpadom Česko-Slovenska.
To, že nezvíťazili tí charakterní, čestní a odvážni, ale oportunisti a ľudia s ostrými lakťami, je už kapitola iná. Aj to, prečo sme si zničili sociálne vymoženosti, zriekli sa toho, čo dobre fungovalo.
No to je už vizitka nášho národného charakteru, umenia, ako sme dokázali uchopiť slobodu a demokraciu. November 1989 nám otvoril dvere, ale nezaručil skvelú budúcnosť. Buďme naň hrdí, neočierňujme, nepreceňujme ani nepodceňujme, snažme sa pochopiť, prečo sme šancu naplno nevyužili. Dnes triezvy pohľad potrebujeme ako soľ.