To všetko v realite, v ktorej, keby malo vyše 70-tisíc ľudí aspoň strechu nad hlavou, v päťmiliónovej krajine by jednému miliónu nehrozila chudoba a ľudia by nachádzali vzdelanie i uplatnenie, ochotne by si vystáli aj fronty na toľko pretriasané mandarínky. (Iste je to o niečo dôstojnejšie, ako vyťahovať jedlo z kontajnera.)
Je slabá útecha, že toto je osud nielen Slovenska, ale celého bývalého východného bloku – hoci teraz to už potvrdzuje i vývoj v samotných centrách kapitalistickej ekonomiky. Predsa sa však oplatí hovoriť špecificky o nás. Na Slovensku možno ešte o stupeň viac ako inde existuje trend elitársky presúvať fatálne zlyhania transformácie a premeny na ekonomickú predperifériu na jednotlivcov; na rasizmom zaváňajúce úvahy o špecificky menejcennej slovenskej DNA, o „byzantínskej“ mentalite, dezolátoch a podobne. Myšlienkový diskurz sa zmenil na inkvizítorské moralizovanie bez ochoty reflektovať vývoj príčin, intelektuálne mdlé voľkanie si v pocite obete, odrážajúcej hordy neľudských barbarov „s východnými“ hodnotami. Trvanie na 35 rokov nereflektovaných dogmách a omyloch je vo východnom bloku o to kŕčovitejšie, o čo otvorenejšie zlyhania šokových terapií reflektujú nielen ľavicovo uvažujúci západní intelektuáli, ale dokonca aj ich strojcovia.
Poukazovať na arogantný, krátkodobý triumfalizmus ponovembrovej transformácie, ktorá nebola prechodom, ale kalamitou, nie je oslavou totalít. Sociálne dôsledky neoliberálnych šokových terapií vyhodnocujú viacerí (západní) autori a autorky ako „porovnateľné s dôsledkami vojen“.
Americká etnografka a odborníčka na východoeurópske štúdiá Kristen Ghodseeová nedávno jadrne pripomenula, že sen z roku 1989 o slobode a prosperite zničila séria šokových terapií už niekoľko mesiacov po páde Berlínskeho múra. To, že sa mienkotvorným elitám „podarilo“ ustrnúť v 35 rokoch starých heslách a udržať v sebaklame i mladšie časti spoločnosti, je dokonalou ukážkou fenoménu gaslight. Ten je najlepšie definovaný ako „dlhodobo uplatňovaná psychologická manipulácia, ktorá obeť vedie k spochybňovaniu vlastných pozorovaní, vlastného vnímania reality i spomienok“. Ak sa to uplatňuje na jednotlivcovi, môžeme očakávať, že v momente uvedomenia si tejto manipulácie bude reagovať agresívne, iracionálne a nevyspytateľne. Ak je princíp uplatnený na celú spoločnosť, nemôžeme očakávať nič jemnejšie.
Podľa prieskumu, ktorý vykonala Ghodseeová spoločne s Mitchellom Orensteinom v 27 postkomunistických krajinách a ktorý potvrdzujú údaje Svetovej banky, sa až 47 percent obyvateľov ocitlo pod hranicou chudoby. Len v bývalých republikách ZSSR to predstavuje okolo 191 miliónov ľudí. Rozpredávanie štátneho majetku, liberalizácia cien, hyperinflácia a makroekonomická nestabilita sprevádzaná systematickým zosmiešňovaním sociálneho štátu, súdržnosti, rovnováhy a rovnocennosti tak v jednotlivých spoločnostiach, ako aj medzi Východom a Západom, si už v prvých rokoch vyžiadali vzdor pracujúcich od Ruska po Nemecko, Slovensko nevynímajúc.
Dodnes sa však pokúšame udržiavať ilúziu, že prejavy akumulovanej nespokojnosti, ktoré sa stihli masovo pretransformovať do podpory autoritárskych politikov, sú akousi etnologickou zvláštnosťou: len za mnohých, Ivan Mikloš, o. i. minister privatizácie, ktorý neskôr odišiel pomáhať zdokonaľovať šokové terapie na Ukrajinu, dnes ľutuje len to, že k nim nebolo milosrdne pridané i nejaké to „pohladenie“. To je len o niečo menej drasticky vyslovené sebakolonizačné tvrdenie niekdajšieho premiéra Estónska Marta Laara, ktoré pripomína Ghodseeová. Podľa neho potrebuje Východ, špecificky Rusi, ešte oveľa viac šokov, žiadnu terapiu (či miklošovské pohladenie), pretože sa „správajú ako rozmaznané deti“ (New York Times, 1994).
Týmto všeobecne zavedeným horlivým princípom podkladania sa boli ďaleko prekonané aj odporúčania západných propagátorov otvárania trhov, z ktorých nejeden od začiatku varoval pred príšernými dôsledkami ekonomického nedostatku. Vrátane ľahkých sľubov, demagógie, sklonov k diktatúram či k rozpútaniu vojny. Dodnes sa nájdu tí, podľa ktorých bola šoková terapia prislabá – to sú zväčša tí, pre ktorých sú zrejme prislabé aj súčasné vojny. Zvyknú hovoriť o terajšej lepšej spoločnosti, ale urobili všetko pre to, aby spoločnosť ako spoločné dielo rozrušili až na úplný kraj rozpadu. Poukazovať na arogantný, krátkodobý triumfalizmus ponovembrovej transformácie, ktorá nebola prechodom, ale kalamitou, nie je oslavou totalít. Naopak, je hlavným varovaním pred príčinami ich vzniku. Sociálne dôsledky neoliberálnych šokových terapií vyhodnocujú viacerí (západní) autori a autorky vrátane Ghodseeovej a Orensteina ako „porovnateľné s dôsledkami vojen“. Niet veľa príčin čudovať sa, prečo sa objavujú. No nie vždy, keď vojny prebiehajú, si ich aj všetci uvedomujú.