Nedávno s tým prišiel Boris Kollár, no eurokomisia dlho hútala, či to nie je nedovolená štátna pomoc investorom, a napokon poslala investorom list. Podmienky pre investorov by mali byť milosrdnejšie, ako sa očakávalo, a podľa premiéra Roberta Fica i ministra dopravy Jozefa Ráža je veľmi dobré, že záujem investorov by bol. Hoci by sa výška nájomného až tak nelíšila od súčasnej výšky komerčných nájmov, znižovať by ho mohol príspevok od zamestnávateľa.
Isteže, znie dobre, že Slovensko, čo posiaľ tvrdo spalo vo svete, kde sa otázka znesiteľnej ceny za bývanie (po vlne zavše podvodníckych reštitúcií a astronomickom zvýšení cien nehnuteľného majetku) do všeobecného povedomia indoktrinovala ako socialistický prežitok pre lenivcov, zaháľačov, prípadne obabrancov, čo si nestačili uchmatnúť z rodinných dedičstiev, predsa obnovuje aj iný koncept bývania. Na rozdiel od nás v mnohých krajinách EÚ zásadne neexistuje nevyhnutnosť vlastníctva, aby človek mohol dôstojne žiť a pracovať. Naším najväčším problémom však je, že sa takéto bývanie spája s predstavou o bývaní „chudobných“, čo je svojím spôsobom aj trhlinou samotného konceptu výstavby. Bytov je vraj málo.
Lenže to nie je celá pravda. Málo je, aspoň v Bratislave, dostupných bytov, o čom svedčí i neúmerný, nekoncepčný a nevkusný stavebný boom, ako aj nekultúrne asanácie. Výstavba nových nájomných bytov by mala byť len súčasťou celkovej diverzifikácie bytovej politiky. Nikde nie je do kameňa tesané, že by v jednom objekte v akejkoľvek – aj najdrahšej – mestskej štvrti nemohli existovať byty súkromné i štátne, s komerčným i regulovaným nájomným. Bolo by to dobré aj pre sociológiu miest, ktoré by sa tak menej vystavovali gentrifikácii, odcudzeniu a sociálnemu vydeľovaniu.