Minister Šaško aspoň lekárov ubezpečil, že nemocnice sa nebudú meniť na akciovky. V súčasnosti by to znamenalo len jedno: privatizáciu nemocníc. Sľúbil predložiť do vlády uznesenie o zákaze transformácie, z vlády sa však dozvedáme, že šéfa rezortu poverila urýchlene pripraviť legislatívu pre plynulé poskytovanie zdravotnej starostlivosti na celom území SR. To zaváňa prípravou na „núdzový“ stav v zdravotníctve. Podpredseda vlády Robert Kaliňák to nepriamo potvrdil. A stať sa tak môže čoskoro. Lekári majú totiž v „talóne“ okamžité výpovede i čerpanie dovoleniek.
Ako už vieme, dorovnanie pár desiatok eur k mesačným mzdám lekárov už nie je hlavným bodom sváru odborárov a vládnych predstaviteľov. Ide o systémové zmeny. Na povrch sa dostávajú zaujímavé skutočnosti. Súkromné poisťovne vraj platia za rovnaké operačné zákroky menej ako štátna VšZP. Azda majú informácie, že operácie by išlo urobiť lacnejšie? Veľké (štátne) nemocnice majú zasa za zákroky dostávať menej ako menšie (zväčša súkromné). Rozhorel sa spor, či dáta nie sú trochu prekrútené.
Boľačky sa nedajú liečiť len hasením požiarov, konečne si potrebujeme vytýčiť cestu, kam chceme zdravotníctvo dostať. Takto sa len prešľapuje, tápe a rozkráda.
No to vôbec nie je podstatné. Otázka znie: Prečo na Slovensku nemáme zadefinované, koľko daný operačný zákrok vlastne stojí? Ono sa totiž náklady naprieč nemocnicami diametrálne líšiť nemôžu. A navyše rozličné platby nie sú len medzi poisťovňami, rozdiely panujú aj v najväčšej štátnej VšZP. Ako je to možné? A prečo sa s tým roky (desaťročia) neurobil poriadok? Hoci DRG systém – ktorý má zaviesť aký-taký poriadok – postupne zavádzame, niekto tvrdí, že už funguje, niekto že nie. Sme poslednou vyspelou krajinou, kde nefunguje (prvý zámer bol už pred 30 rokmi).
Alebo niekomu bordel v zdravotníctve vyhovuje? Na Slovensku, ako asi nikde na svete, disponuje jeden investor krížovým vlastníctvom naprieč rezortom, a obhajcom slobodného trhu to vôbec neprekáža. Skôr naopak. Ani Európskej komisii, veľkej bojovníčke proti krížovému vlastníctvu v ktoromkoľvek sektore.
Áno, neporiadok pravdepodobne viacerým „podnikavcom“ náramne vyhovuje: pretože vtedy sa najlepšie „ryžuje“. Nie je to však ich problém, ale problém vládnej garnitúry (kto najdlhšie riadi zdravotníctvo?). Odborári by sa mali starať najmä o výšku miezd a pracovné podmienky a nie o fungovanie zdravotníctva. No keď vidia dokola na vlastné oči všetky nešváry, nečudujme sa, že požadujú „liečbu“.
O jednej boľačke sa však záhadne mlčí – o korupcii. Vláda by si mohla dať (ak by chcela) aspoň urobiť prieskumy, do akej miery úplatky ešte fungujú. Boľačky sa nedajú liečiť len hasením požiarov, ani škriepkami o správnosti čísiel, my si konečne potrebujeme vytýčiť cestu, kam chceme zdravotníctvo dostať. A tú nemáme.
Nech už si o exministrovi Rudolfovi Zajacovi myslíme čokoľvek, od jeho nepodarenej reformy sa žiadna politická garnitúra (pri moci bola prevažne jedna) nepokúsila predostrieť žiadnu víziu, smerovanie zdravotníctva. Keby sme totiž vedeli, kam chceme dospieť, mali pred sebou cieľ, vedeli by sme aj čo treba pre to urobiť. Takto sa len prešľapuje, tápe a rozkráda. To je zásadný problém nášho zdravotníctva.