Možno však ešte krutejšia a z dlhodobého hľadiska pre spoločenskú kultúru škodlivejšia je všeobecná predstava, že nemať strechu nad hlavou je niečo ako prírodný zákon: bezdomovec si za to „môže sám“. Zvyčajne verejnosť od nešťastníkov na uliciach, najmä teraz, v chladných mesiacoch a prebudenej vianočnej povinnosti tváriť sa ľudsky, odvracia zrak ako od „alkoholikov a lenivcov“.
Dehumanizácia ľudí bez domova je fenomén tak veľmi rozšírený, že mu veľmi často podliehajú ľudia sami žijúci v životnej neistote – bežne zadlžení hypotékami či priamo na hranici chudoby. Pohľad na niečo také „škaredé“ a bolestné vyvoláva podobné hlboké znepokojenie ako stretnutie s čímsi absolútne krásnym: Skladateľ Claude Debussy to vystihol slovami, že „ľudia nemajú radi krásu, pretože sa prieči ich mrzkej malej duši“. Skrýva sa v tom priveľa pravdy, ktorú nechceme pomenovať. A súčasťou mrzkých malých duší je aj to, že nevraživosť voči nešťastníkom je zámerne a dlhodobo živená rétorikou politikov aj médií.
Nedávno z Česka prišla správa, že senátor Zdeněk Hraba pracuje na návrhu zákona, ktorý by z bezdomovectva spravil trestný čin. Podľa neho spočíva „riešenie“ tejto otázky napríklad v posielaní do basy. V elegantných politických kruhoch to však nie je nič nové: nedávno sa mi do rúk dostal článok z roku 2004, kde sa autorka poburovala, že „okupujú slnkom zaliate lavičky“ či si dokonca „naberajú vodu do fľaše priamo z fontány“, a to priamo pred zrakmi turistov!!! Úradník z magistrátu síce nespomínal, že by „pojedali domácich miláčikov“, no na city slušných občanov hral i tým, vraj týrajú svoje psy. Podstatné je, aby „zmizli“, čo v preklade neznamená, aby si našli domov. Znamená to len to, že ich nechceme vidieť.
Ale ako všetky veci tohto sveta ani táto neprestane existovať len preto, že sa na ňu nebudeme pozerať.