A Biden nie je prvý, kto omilostil rodinných príslušníkov – Bill Clinton nevlastného brata a Donald Trump svojho svata. Ale to nie je podstata problému.
Biden argumentoval, že prípad jeho syna bol zveličený, že bol obvinený účelovo. Možno, ale fakty hovoria jasne. Hunter nebol žiadne neviniatko. Nakoniec svoju vinu priznal. Zatajil nelegálne držanie zbrane a užívanie drog, dopustil sa daňových deliktov vo výške 1,4 milióna dolárov – jeho extravagantný súkromný život ozaj nebol vzorový. Do toho však nikoho nič nie je (napríklad či si najímal prostitútky). Koniec koncov daňovú „sekeru“ vyrovnal. Skutočne by bol trest 10 rokov nepodmienečne – o čom sa špekulovalo – spravodlivý či politicky účelový?
Lenže keď sa demokrati sťažujú na účelový politický proces, mali by si zamiesť pred vlastným prahom. Neboli procesy voči Trumpovi a jeho ľuďom motivované rovnako, len aby navždy zničili Trumpa? Ak demokrati vyberali demokratického prokurátora, Trump voči Hunterovi postupoval presne opačne. Je to len hra na spravodlivosť.
A ani sudcovia nie sú etalónom spravodlivosti. Práve vyšiel preklad slávnej knihy Šum (O chybách v ľudskom úsudku) od Kahnemana, Sibonyho a Sunsteina, v ktorej autori ukazujú, ako sudcovia v rovnakých prípadoch často vynášajú úplne rôznorodé rozsudky.
Sme svedkami nových, nie šťastných móresov v politike. Spory sa čoraz menej riešia presvedčovaním voliča, lepším programom a argumentáciou, ale o to viac totálnou diskreditáciou oponenta, najlepšie podaním žaloby, keď sa nájde čo najmenšia zámienka, omieľaním obvinení a poukazovaním: veď nechajme rozhodnúť nestranný súd (na Slovensku to poznáme veľmi dobre).
Kriminalizácia v politike nikam nevedie, druhý tábor sa zomkne, prečká a pomstí sa – a tak stále dookola. Priaznivci jedného i druhého tábora sa rozvášnia do nepríčetnosti, od podstatných problémov sa (účelovo) odvracia zrak. To je smutný obraz politikov – v USA, na Slovensku, kdekoľvek vo svete.