Asad utiekol z Damasku, keď do mesta v nedeľu ráno vstúpili opozičné sily a vyhlásili koniec vlády, ktorá sa ako rodinná dynastia udržiavala od roku 1970. Prvé správy opisujú najmä eufóriu vzbúrencov. Poukazujú na to, že prelom nastal rýchlo aj preto, že po trinástich rokoch občianskej vojny a „fatálneho politického zaslepenia“ (ako pred rokmi písali napr. francúzske médiá) asadovskej rodiny sa už Asad nemohol spoľahnúť ani na svojich vlastných vojakov. Okrem toho, jeho najväčší spojenec, Rusko, venuje oveľa viac energie Ukrajine a iránsku vojenskú podporu odlákal konflikt Izraela s libanonským Hizballáhom.
Na prvý pohľad by sa zdalo, že Sýria vyhrala svoju arabskú jar. Ako však máme možnosť sledovať v Egypte, Líbyi, Tunisku, v Jemene či v Sudáne, radosť z pádu z diktátora môže byť veľká, no zvyčajne býva aj veľmi krátka a neznamená žiadnu garanciu mieru ani slobody. Ani koniec viac alebo menej okatých proxyvojen prebiehajúcich na ich územiach.
Radosť v hodnoteniach, ktoré vnímajú vojnu v Sýrii len ako vnútroštátny občiansky konflikt mimo arény geopolitického preskupovania, sa zrejme opiera o kritiku ruskej a iránskej podpory Asadovi. Nemožno však zabúdať, že najostrejším hrotom revolúcie je Organizácia pre oslobodenie Levanty (Hajjat Tahrír al-Šam, HTS), tvrdo fundamentalistická organizácia s inklináciou k Daešu (Islamský štát, ISIS) a Al-Kajdá. Keď 27. novembra koalícia vzbúrencov pod vedením HTS prešla do ofenzívy a dosiahla mesto Homs, aj Turecko – hlavný podporovateľ protiasadovskej opozície – sa ústami (islamistu) Recepa Tayyipa Erdogana pridalo k ruskej a iránskej diplomacii, aby spoločne „vyzvali medzinárodné organizácie na ochranu teritoriálnej jednoty Sýrie“.
V tejto chvíli, ako vždy krátko po prevrate, sú otvorené všetky scenáre. Bolo by však ďalším „politickým zaslepením“ ignorovať pri scenároch budúcnosti stále tých istých veľkých hráčov: Rusko, USA a Irán.