Lekárskych odborárov dostala do dobre pripravenej pasce. Hoci minister sa rokovaniam s odborármi skôr vyhýba, paralelne je veľmi aktívny. Reaguje na návrhy odborárov a predkladá riešenia, na spätnú väzbu od lekárov však už zvedavý nie je. Je si vedomý toho, že za kratší koniec lana ťahajú momentálne lekári.
Prečo lekári naraz ťahajú za kratší koniec? Hoci verejnosť bola na začiatku pri porušení spoločného memoranda zo strany vlády skôr na ich strane, dnes je to opačne. Zdravotným sestrám i personálu mzdy porastú podľa dohody spred dvoch rokov – vláda ustúpila – a lekárom len o málo menej: o zhruba 60 eur mesačne. A to pri čistých platoch, ktoré sa neraz šplhajú nad 3 000 eur. Bojovať v tejto situácii o 60 eur vydieraním výpoveďami je morálne neprijateľné až hanebné. Pre verejnosť, obyčajných pracujúcich ľudí, pacientov sú mzdové požiadavky lekárov už dávno nepochopiteľné, „drzé“.
Ak lekári výpovede nestiahnu a budú sa sporiť o malichernosti, stratia všetok svoj kredit. Ísť za každú cenu na hranu je pre obe strany príliš riskantné, môžu stratiť všetko.
No ak sa sťažujeme, že lekári v nemocniciach málo operujú alebo pacienti dlho čakajú na operáciu, tak na vine nie sú lekári, často ani vedenie nemocníc, ale politici, vlády za posledných 20 rokov. Pretože v nemocniciach sa málo operuje a lieči, nie sú voľné lôžka len preto, lebo nemajú peniaze od zdravotných poisťovní. A lekári dnes nechcú nič viac ani nič menej, len aby vláda urobila vo vzťahu nemocníc a poisťovní konečne poriadok. Lebo teraz v tom nie je žiadny systém, ale vládne pokrivený trh: kto sa s kým lepšie pozná, ten si viac uchmatne.
Áno, toto by nemala byť úloha lekárskych odborárov, mali by sa starať o mzdy a pracovné podmienky. Lenže keď naše vlády 20 rokov len sľubujú – zvlášť pred voľbami – ale v realite „skutek utek“, respektíve všetko trvá neuveriteľne dlho, tak sa rozhodli zatlačiť. Lebo iba pod tlakom politici niečo pre ľudí vykonajú.
Minister Šaško sľúbil, že vláda pripraví model, ako sa budú štandardne uzatvárať zmluvy medzi nemocnicami a poisťovňami. Má pravdu, že to nemožno spraviť obratom: treba dáta, analýzy, odbornú diskusiu. Navrhol zriadenie komisie. No komisie často slúžia iba na to, aby sa nič nevyriešilo. Potrebujeme presné termíny, záväzky. A na to by mali lekári tlačiť: vymôcť si od ministerstva záväzný harmonogram. Inak už niet o čom rokovať. Pardon, vždy je čo zlepšovať, lenže v žiadnom prípade to nestojí za hrozbu výpoveďami.
Koaličné strany sa odhodlali ísť do tvrdému súboja. Sú ochotné vyhlásiť mimoriadny stav v zdravotníctve. Lekári nebudú mať na výber, odmietnutie služby ich príde draho. Ak výpovede nestiahnu a budú sa sporiť o malichernosti, stratia všetok svoj kredit. Naopak, ak koalícia bude lekárskych odborárov ignorovať, neurčí pevné termíny, dokedy sľuby splní, a vyberie si krízový scenár, ktorý využije na zbavenie sa lekárov v niektorých nemocniciach – čo len zhorší situáciu v zdravotníctve – tiež stratí kredit medzi ľuďmi.
Ísť za každú cenu na hranu je pre obe strany príliš riskantné, môžu stratiť všetko. Uvidíme, ako sa rozhodnú.