Obrat v Sýrii šokoval všetkých expertov. Bodaj by nie, ešte donedávna obávaný diktátor Bašár Asad vládol tvrdou rukou, ktorou si zabezpečoval poslušnosť. No ukázalo sa, že je to úplne naopak: všetci ho nenávideli, režim nemal žiadnu vnútornú silu. Keď zaútočili islamské opozičné jednotky na sever krajiny, začal sa režim zosypávať. Príslušníci armády i polície odmietali bojovať proti vlastným, naopak, vítali ich. Opozičné vojenské jednotky na autách postupovali zo severu na juh do Damasku ako nôž maslom.
Lenže práve ľahkosť, akou opoziční bojovníci dobyli takmer celú krajinu, vzbudzuje obavy. Na prevzatie moci nie sú vôbec pripravení. Zároveň v opozícii existuje viac krídiel – od umiernených až po islamských radikálov. Každý tábor bude chcieť svoj podiel na moci. Ak ho nedostane, bude si ho nárokovať – v tomto regióne tradične zbraňou. Veď to sa stalo počas arabskej jari pred vyše desiatimi rokmi. Nakoniec buď režimy sa vrátili do pôvodného stavu, len sa vymenila fasáda, alebo sa krajina totálne rozvrátila (ako Líbya).
Je nutné dodať, že režim sa zrútil aj preto tak rýchlo, že ho na severe chránili najmä bojovníci Hizballáhu. Lenže Izrael v Libanone bojovníkov Hizballáhu buď pozabíjal, alebo vyradil z hry, a tak museli prísť posily zo Sýrie. Zároveň Irán kládol väčší dôraz na Libanon a Kremeľ má viazané sily na Ukrajine.
Rozhodne sa bleskový pád režimu v Sýrii zapíše do učebníc histórie. Ešte však nevieme ako. Bude závisieť od samotných Sýrčanov, či unavení bojmi a diktatúrou si konečne zvolia mier a rozvoj krajiny.
V Sýrii zavládla radosť a nádej, začínajú sa vracať utečenci: nielen z Európy, ale najmä z Turecka. Z dvadsaťmiliónovej populácie viac ako päť miliónov utieklo z krajiny a približne rovnakú časť tvoria vnútorní vysídlenci z domovov priamo v Sýrii. Existujú obavy, že ak nastane občianska vojna, budeme čeliť novej utečeneckej kríze. Nech už bol Bašár Asad akýkoľvek, spolu so svojím otcom Háfizom vybudovali nacionalistický, nie náboženský, štát prívetivý k náboženským menšinám (aj ku kresťanom).
To všetko sa môže čoskoro prevrátiť naruby. Hoci víťazné hnutie Haját Tahrír aš-Šám (HTS) sľubuje toleranciu, na svoju príležitosť čakajú aj ďalšie zoskupenia. Aj členovia HTS boli v minulosti islamskí teroristi (Al-Kajdá) a líder Mohammad Džawlán je stále hľadaný terorista. V posledných rokoch však prešli veľkou zmenou. Aj preto, že nielen bojovali, ale na severe, v Idlibe aj vládli. Nový premiér Bašír má skúsenosti práve odtiaľ. Líder HTS už prestal používať svoje „teroristické“ meno Džawlán a vrátil sa k rodnému menu Ahmed aš-Šar.
Veľa bude záležať na tom, ako zvládnu situáciu mocnosti. Veľké slovo majú Turecko, Irán, Katar, Saudská Arábia. USA podporujú Kurdov na severovýchode, sú ich hlavným spojencom proti Islamskému štátu. Kurdi sú však tŕňom v oku Ankary. Tá má zase vojakov v severnej Sýrii, Izrael vpadol do Sýrie z juhu. Ten si však najmenej praje, aby v tesnej blízkosti vzplanul nový požiar.
Rozhodne sa bleskový pád režimu v Sýrii zapíše do učebníc histórie. Ešte však nevieme ako. Bude závisieť od samotných Sýrčanov, či unavení bojmi a diktatúrou si konečne zvolia mier a rozvoj krajiny. A tiež od mocností, či sa cez svoje „kone“ nevpustia do nového dobrodružstva. Bude to však znamenať len jedno: rozpad Sýrie.