V stánkoch boli ručné práce, cédečká s dobrou hudbou lacnejšie ako v hudobninách a, samozrejme, klasické domáce jedlá, ktoré mnohým ušetrili kopu námahy, pretože boli lepšie aj dostupnejšie, ako by si dokázali pripraviť sami. Ach, kde tie lanské snehy sú!
Človek by to aj rád považoval len za akýsi spomienkový sentiment. Ale pri pohľade na úskalia, aké musí prekonať dnešný človek v boji o drahú, ale zato hnusnú medovinu alebo o scvrknutú, ale zato drahú lokšu, len aby pretrpel „džinglbels“ a namiesto radosti zo stretnutia zo známymi sa dal vyhnať klaustrofóbiou, jednoducho vieme, že to nie je sentiment, ale skutočnosť. Najobvyklejším dôsledkom návštevy vianočných trhov bývali nekonečné púte po legendárnych bratislavských pivniciach, kde ste zaručene stretli, koho ste chceli, alebo aj koho ste nechceli. Na nejaký čas zavládla akási starosvetská vianočná blízkosť, ktorej možno najlepším symbolom bola dvadsaťkorunáčka za strunami cigánskych husieľ vo vieche (to je čo? cudzie slovo?). Mesto bolo ešte o niečo viac naše.
Už dlhé roky sa pravidelne koncom roka konajú akési zvláštne súťaže, v ktorých médiá zvyknú porovnávať kvalitu vianočných trhov v rôznych európskych mestách. Slovák rád zavíta najmä do Viedne alebo Budapešti, ale ani iné mestá nie sú výnimkou. Zdalo by sa, že Bratislava dopadá najhoršie – tento rok sa vraj pečená klobása „vydražila na 10 eur“ a bryndzové halušky „len“ na 9,50. O nejakej vieche či cigánskej muzike, samozrejme, radšej ani nehovorme. Ľudia často brýzgajú, že na druhý deň musia investovať ešte aj do čierneho uhlia.
Isteže, hlavným problémom astronomických cien sú extrémne nájmy stánkov. Nájomca mestu za jednu sezónu zaplatí viac ako trvalá prevádzka prakticky za celý rok. Ale buďme úprimní, iné metropoly sú len väčšie, málokedy sa však dá hovoriť o lepšom zážitku. Uniformovanosť a bezútešnosť povinnej vianočnej tlačenice (začínajúcej ešte hlboko v jeseni) je len obrazom celkovej situácie miest, z ktorých centier bol vytlačený domáci život a všetky jeho arómy.