Kritici vyčítajú prezidentovi Emmanuelovi Macronovi, že na prelome júna a júla zbytočne vypísal predčasné voľby. Akoby netušili, čo sa v Európe, ale aj vo svete deje. Protesty, nepokoje, nespokojnosť s vládnou mocou sa šíri od Južnej Kórey cez Irán, Sýriu, Gruzínsko, Srbsko, Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko až po Francúzsko a Nemecko. V USA a v Británii nastalo po voľbách určité upokojenie. No uvidíme, ako dlho vydrží. Príčiny krízy totiž nie sú politické, ale sociálno-ekonomické, ktoré sa hromadia najmenej od roku 2008. Politici neponúkajú žiadne účinné lieky, iba kozmetické úpravy.
Aj keď v spomínaných krajinách vládnu protichodné politické tábory, krízy majú spoločného menovateľa – aroganciu moci. Všade sa snažia politici neustále sa roztvárajúce nožnice medzi bohatými a chudobnými – čo už ukázali rôzne merania rastu príjmov v posledných 20 rokoch – zamiesť pod koberec a pre seba si uchmatnúť čo najviac. Obyčajní ľudia stratili politické zastúpenie. Po tom, čo sociálna demokracia prestala byť stranou pracujúcich a stala sa stranou menšín a mestských elít, časť jej voličov podľahla volaniu pravicových populistických dobrodruhov.
Súčasní zástupcovia občanov už ani nepomyslia, že by mohli siahať na vymoženosti elít.
Vo Francúzsku teraz ide o to, či sa radikálna, či extrémistická pravica zlegitimizuje. Po výprasku vo voľbách do europarlamentu od Národného združenia Marine Le Penovej nemal Macron na výber. Tlak by sa stupňoval tak či tak. Barnier i Bayrou sa snažia spojiť nejako dokopy pravicu, umiernených socialistov i Le Penovej hnutie. Nezabúdajme, že Národné združenie dostalo v prvom kole 32 % a v druhom 37 % percent hlasov, no v parlamente zásluhou volebného systému obsadilo iba 24,6 % kresiel. Je to v poriadku? Môže takúto silu prezident ignorovať? Je ešte stále Le Penová extrémistka? A čo potom staronový americký prezident Trump?
V Nemecku došlo v Brandenbursku a Durínsku dokonca k omilosteniu „ultraľavicovej“ Aliancie Sahry Wagenknechtovej (BSW). Vstúpila v oboch spolkových krajinách do vlád, v Durínsku s pravicovou CDU – len aby sa k moci nedostala ultrapravicová AfD. Lenže tým, že je AfD stále vytláčaná, iba získava na popularite. Je prirodzenou reakciou (opozíciou) proti mačkopsu bývalej ľavice a pravice. Iba účasť vo vláde by ju mohla zdiskreditovať, ukázať jej prázdnotu, ako aj vnútorné rozkoly.
Ak si „klasickí“ politici neuvedomia, koľká bije, beda nám. Ľudia hľadajú kohokoľvek, kto ich strasti aspoň ako-tak reflektuje.
To, že politici sú odtrhnutí od reality súčasných ľudí, dokazuje aj čerstvé „odporúčanie“ šéfa NATO, bývalého holandského premiéra Marka Rutteho. Ten úplne drzo navrhol, aby sa zvýšené náklady na obranu financovali okresaním sociálnych a zdravotných výdavkov. Akosi zabúda, že bohatí ľudia a firmy platia zlomok na daniach, využívajú daňovú optimalizáciu (manipuláciu) a daňové raje. Prečo neukrojiť im? V USA počas I. svetovej vojny horná daňová sadzba pre bohatých presahovala 70 % a počas druhej svetovej vojny sa zvýšila nad 90 %.
Súčasní zástupcovia občanov už ani nepomyslia, že by mohli siahať na vymoženosti elít. Naopak, tých, ktorých to proklamujú, ostrakizujú. Nie je to prvýkrát v dejinách, často to vyústilo do katastrof. Ak si „klasickí“ politici neuvedomia, koľká bije, beda nám. Ľudia hľadajú kohokoľvek, kto ich strasti aspoň ako-tak reflektuje. Populisti žiadne riešenia nemajú, predkladajú iba prázdne sľuby alebo ešte horšie riešenia. Vo Francúzsku sme svedkami pokusu o historický politický obrat. No ani ten nevyrieši hlboké sociálne a ekonomické problémy spoločnosti.