Podľa izraelského ministra zahraničných vecí Gideona Saara ide o „prekračovanie všetkých červených línií“ vo vzťahu k Izraelu. Ten sa rozhodol zatvoriť svoje veľvyslanectvo v Dubline s tým, že „Izrael bude radšej rozvíjať bilaterálne vzťahy s krajinami, ktoré podporujú izraelské „záujmy a hodnoty“.
Z úst izraelských predstaviteľov by bolo zaujímavé počuť presné formulácie, čo si predstavujú pod hodnotami a záujmami. Dá sa však tušiť, že ide presne o to isté, čo Írsko a JAR nazývajú genocídou a Izrael, naopak, právom na obranu „jedinej demokracie západného typu“ na Blízkom východe. Čo môže stáť väčšmi v protiklade?
Írsky taoiseach (predseda vlády) Simon Harris izraelské rozhodnutie označil za poľutovaniahodné a zdôraznil, že Írsko vždy hájilo právo na obranu Izraela „v rámci medzinárodného práva“. Za to sa však masové vraždenie civilistov, zámerné vyhladovanie, odmietanie dodávok humanitárnej pomoci a už vôbec nie nepokrytý záujem rozširovať izraelské územia do Gazy, na Západný breh či do Sýrie – nedá považovať. Írsko bude podľa Harrisa bez ohľadu na izraelské vyhrážky vždy za ľudské práva a medzinárodné právo.
Podobne sa k prebiehajúcemu etnickému čisteniu nedávno vyjadril predchádzajúci taoiseach Leo Varadkar: Izrael má právo na obranu, ale nemá právo ubližovať. Pevný odpor voči izraelskej politike robí z Írska najsilnejšiu výnimku v európskych politických špičkách, a to dlhodobo. Napriek tomu, že niektoré médiá (Times of Israel) by to v duchu doby rady zvalili na „katolícku mentalitu“, príčiny hlbokého írskeho odporu voči kolonizácii Palestíny treba hľadať skôr vo vlastných írskych dejinách poznačených brutálnym britským kolonializmom, sektárskym násilím aj hladomorom. Predovšetkým preto sa mnohí Íri budú skôr spontánne identifikovať s obeťami mnohých genocíd tretieho sveta, a sotva ich niekedy dokážu nazvať svojimi záujmami či nebodaj hodnotami.