Ako som si tak kráčala jedným z takých miest, musela som si všimnúť tvar orbity, po ktorej sa od „stanového tábora“ pri stene vzďaľovali okoloidúci podobne ako po vyšliapanej skratke cez trávnik. Príťažlivé a zároveň pôsobiace odpudivé sily i mňa lákali zotrvať na orbite, napokon som však predsa prešla priamo pred nastavenými čapicami týchto ľudí z galaxie, ktorú nikto dobrovoľne nehodlá na vlastnej koži skúmať. „Veselé Vianoce!“ kričia. Ďakujem, kývnem hlavou. „Veľa zdravia, šťastia a lásky!“ pokračujú. „Aj vám“, počujem odpovedať svoj hlas a uvedomujem si, ako strašne zle to znie.
Neprosia o nič, idem ďalej. Aj by som im hodila na dno fontán tých čapíc nejaké mince, ale nemám. Posledný zo skupinky spí. Pri ňom stojí zaváraninová fľaša, očividne (teplej) polievky. Poviem si, že na spiatočnej ceste im prinesiem niečo slávnostné, mandarínku alebo vanilkové rožky. Nie je to nič nevyhnutné ani najpotrebnejšie. Ale ten „luxus“ na chvíľku človeka možno hrejivo pôvabne oklame ako svetielka na vianočnom stromčeku.
Zimy už nebývajú také tuhé, ako si ich ešte pamätáme, no čas okolo Vianoc bolí. Ako sa v brutálnom svete pretekov o „hyperúspešnosť“ zmenila podstata sviatkov na preplnené vitríny, kontrasty sociálnych priepastí vystupujú do popredia oveľa nástojčivejšie. Preplnenosť tých vitrín zíva frustrujúcou grimasou prázdnoty, súcit sa však v ľuďoch prebúdza niekedy aj vtedy, keď si to neželajú. A tak ochotnejšie prinesú almužnu, dokonca aj teplú polievku či mandarínku. Alebo teplé šaty pre chudobné deti, možno hračky. Sú predsa Vianoce.
Koledný vinš, ktorý pri tom znie, má však celkom iný význam, keď našu orbitu zasiahne z úst „z podchodu“, ako povedzme mobilného operátora.