V posledných rokoch sa vyvinul akýsi všeobecný pocit, že svet sa radikálne zmenil. Prvou kapitolou, keď sa v povedomí modernej spoločnosti ukotvil „nový letopočet“, bola pandémia COVID-19. Odvtedy sme sa stali svedkami akejsi novej melanchólie; začalo sa hovoriť o tom, že musíme vyvíjať maximálny tlak na to, aby bolo všetko zas „ako predtým“.
Ale nedopovedané otázky a odpovede pandémie ostali visieť vo vzduchu; rýchlo ich nahradila vojna na Ukrajine, ktorá sa stala dejiskom konfliktu „Východu“ a „Západu“, a k nej sa v dohárajúcom roku pridalo aj vyvrcholenie stretu „Severu“ a „Juhu“, ktorého dejiskom sú palestínske územia a Blízky východ ako taký. Všetko prišlo rýchlo a brutálne a sen o „svete ako predtým“ sa ešte prehĺbil.
Čo to však presne znamená? Čo presne majú ľudia na mysli, keď hovoria o návrate k „našim“ hodnotám, normálnosti a „progresu“?
Je zrejmé, že sme ustrnuli v mytologizácii obdobia pred zdravotnou pandémiou a súčasnými najhoršími vojenskými konfliktami. Vyvinul sa stav, že hoci sa všetci zaoberáme politikou, sme dokonalo depolitizovaní: namiesto poctivého priznania faktu, že moderný svet dlhodobo a systematicky zlyhával a zlyháva vo vzájomnom dialógu, sa utiekame k skratkám o ničím nevyvolaných konfliktoch, zaostalých kultúrach či personifikácii zla v jednotlivcoch z radov politikov.
Uvažovanie o politike a vývoji spoločností ako o procese nadväzujúcich udalostí s istými logickými predpokladmi vyústenia celkom zaniklo. Zmenilo sa na boj s drakom, o ktorom predpokladáme, že keď mu odsekneme všetky hlavy, zmizne – podobne ako problém, na ktorý sa nepozeráme.