Tie ozajstné problémy na chvíľu zatienili starosti, či majú Slováci a Slovenky teraz tú správnu hymnu, alebo bola lepšia tá „stará“.
No keď „dohymnujeme“, vykuknú na nás zase staré mrzutosti v podobe, v akej sme ich koncom roka odložili, aby sme sa s nimi v novom roku vyrovnali s čerstvou hlavou.
Čo nám tu teda zostalo? Voľba predsedu (či predsedníčky) parlamentu, hoci, ako vraví premiér Robert Fico, ak si konečne chýbajúceho ústavného činiteľa zvolíme, chlieb nebude lacnejší. V tomto jedinom má určite pravdu. Chlieb tento rok lacnejší nebude. No aj v tejto vlečúcej sa story sa už črtá rozuzlenie, lebo predseda SNS Andrej Danko vyhlásil, že viac nebude robiť prieky.
Keď „dohymnujeme“, vykuknú na nás zase staré mrzutosti v podobe, v akej sme ich koncom roka odložili, aby sme sa s nimi v novom roku vyrovnali s čerstvou hlavou.
Neustále od predstaviteľov našej vládnej garnitúry počúvame, ako robíme politiku na všetky svetové strany, ale sledujúc výlety a aktivity našich najvyšších predstaviteľov máme už dávno dojem, že na niektoré strany ju robíme viac. Premiér sa vyhráža ukrajinskému prezidentovi, že im nedodáme elektrinu, Danko sa chce proti Zelenskému spájať aj s (čertom) Pellegrinim a veľmi sa už teší na predstavenie Luskáčika v Boľšom teátri v Moskve.
Premiér zas rafinovane nájde zámienku, ako na Nový rok zapriať obyvateľom aj v ruštine – keď filištínsky popraje v štyroch svetových jazykoch. Začína sa rok 2025 a zahraničnopolitická orientácia Slovenska akoby bola čoraz menej jasná, presnejšie, akoby bola čoraz jasnejšia tým nežiaducim smerom. Už na to neupozorňuje len opozícia – ktorá má logicky iné priority ako koaličný spolok – ale vládu pokarhal v novoročnom príhovore aj prezident. Oficiálne sme stále v „štruktúrach“, len ich čoraz viac kritizujeme, akoby sme do nich ani nepatrili. Proste Slováci, o ktorých musí vedieť celý svet. My sme tí „iní“. Tí, čo si v Európskej únii najviac rozumejú s problémovým Orbánom. Akurát si nás popri všetkej tej snahe o suverénnosť občas pletú s Čechmi a Slovincami.
Spoločnosť akoby sa na Nový rok hneď po polnoci začala deliť na tých, ktorým sa páči „nová hymna“ a na tých, ktorým sa nepáči. Názory na hymnu sa nápadne prekrývajú s politickými preferenciami hodnotiteľov diela Oskara Rózsu, akoby umelecký vkus súvisel s tým politickým. A naozaj súvisí. Čo je zvláštne, jedni aj druhí akoby sa tešili na predčasné voľby. Oba tábory si od nového rozdania kariet sľubujú, že tentoraz zložia kanastu. Je to pochopiteľné. Opozícia sa teší preto, lebo dúfa, že sa dostane k moci. Fico zas verí, že takto vyrieši ťahajúce sa problémy svojej koalície a zabetónuje sa pri moci na dlhšie bez vládnutiekomplikujúcich elementov.
Zásadoví či svojhlaví migaľovci, nenasýtení prebudení a nabudení huliakovci, nervózny, stále nezmyselne nádejeplný Danko, stagnujúce preferencie Smeru a stúpajúce čísla PS. To nie sú dobré karty a nemožno sa čudovať, že Fico by ich najradšej odhodil.
Kedysi sme sa v škole učili básničku: „Víťazný február rozjasnil našu tvár.“ Február je ten mesiac, s ktorým sa spájajú veľké očakávania. Vtedy by mal totiž po dlhej pauze opäť zasadnúť náš ctený parlament. No či sa vo februári rozjasní aj tvár Roberta Fica a ďalších koaličných lídrov, zostáva zatiaľ nerozbaleným vianočným darčekom, zabudnutým pod „jólačkou“.