Situácia bola taká, že vtedy bezprecedentne najvýznamnejšia postava a symbol slovenskej kultúry bola mŕtva, vznikla reálna spoločenská požiadavka, že ju treba dôstojne pochovať – nuž ale… čo už.
Ako to dopadne, keď ani len tá reálna požiadavka neexistuje, môžeme sledovať teraz po uvedení novej verzie slovenskej štátnej hymny. Situácia, ktorá by mohla do dejín potenciálne vojsť ako skladateľ Oskar Rózsa verzus (neprajná intelektuálna) spoločnosť, však sama osebe potvrdzuje, že jednoducho nebol žiadny dôvod hymnu upravovať. Ak do toho nerátame osobné ambície skladateľa, ktoré prosto nadradil všeobecným potrebám a spoločenskej atmosfére. V situácii ide čerta starého o to, či sa Rózsova verzia niekomu páči a inému nie. Podstatné je, že ide o ďalšie zneužitie symbolu pri budovaní barikád, kde na jednej strane môže pokračovať boj medzi tzv. liberálmi (ktorí sa svorne tvária, že sa k doterajšej hymne sťa hrdí Slováci hlásili) a ľuďmi, ktorí sú na pocit opovrhovania zo strany „progresívcov“ schopní brať kroky ministerstva kultúry ako boj za „slovenské hodnoty“ a dojímať sa zimomriavkami na chrbte Martiny Šimkovičovej.
Skutočným problémom však je, že v rozvášnenosti si nikto neoveril fakty. Nie je podstatná politická orientácia, výška honoráru či spochybňovanie kvalít skladateľa. Podstatné je, že hymna nemá čo sledovať sebaprezentáciu a akákoľvek úprava musí vyplývať zo závažnej zmeny alebo príležitosti. Dôkazom toho je aj posledná úprava Ladislava Burlasa, ktorá prebehla vzhľadom na vznik Slovenskej republiky ako aj to, že meno samotného Burlasa sa pri tom úctivo stiahlo do úzadia. Ministerstvo kultúry teraz nedokázalo menovať jediný dôvod na zmenu hymny a tak sa celá interpretácia zúžila na skladateľovu sebaobhajobu na sociálnych sieťach a vybavovanie si účtov s bývalými kolegami (a spolužiakmi). Isteže, vice versa. Hoci, pri trochu kultúrnosti nejaký dôvod aj mohli nájsť – v marci minulého roka napríklad uplynulo okrúhlych 180 rokov od vytvorenia piesne Nad Tatrou sa blýska. Veľmi pravdepodobne to však nik z kultúrnych inštitúcií ani len netušil alebo nepovažoval za podstatné zmieniť.
V tom čase už bol dokonca po smrti aj samotný Ladislav Burlas (zomrel vo februári 2024). Jeho odchod dokonca v danej situácii prosto voľky-nevoľky pôsobí ako jediná zásadná príčina, prečo Oskar Rózsa tak dlho otáľal s ponukou nového aranžmá, na ktorom podľa svojich slov pracoval celé roky – no ponúkol ho až teraz.
Dúfajme, že sa zo svojvoľných oficiálnych verzií hymny časom nevyvinie nejaká pesničková súťaž. V takom prípade by sme potom možno mali rovno pouvažovať, či sa nevrátiť k celkom pôvodnej, obzvlášť textovej verzii ľudového nápevu hymny Nad Tatrou sa blýska. Tak tne do živého: Kopala studienku, pozerala do nej, či je tak hlboká ako je široká… Poznáte to.