Vystavil by sa tak zadržaniu na základe zatykača, ktorý naňho, ako aj na jeho bývalého ministra obrany Joava Gallanta a šéfa vojenského krídla Hamasu Muhammada Dífa vydal v novembri minulého roka Medzinárodný súdny dvor (MSD) v Haagu.
Nie je známe, či sa Benjamin Netanjahu na túto cestu vôbec chystal, veľmi pravdepodobne nie. Napriek tomu, že kritiku svojej politiky vyhladzovania a etnických čistiek Palestínčanov bežne na všetkých svetových fórach označuje za prejavy moderného antisemitizmu, bol by to asi príliš nepekný obraz, keby premiéra Izraela po 80 rokoch od konca jednej z najmasovejších genocíd, aké kedy Európa spáchala, odviedli v putách na základe obvinenia z podobnej politiky.
Také panoptikum bolo zrejme priveľa aj pre predstavivosť vlády Donalda Tuska. Tá sa rozhodla rozhodnutie MSD ignorovať. A nielen to, dokonca chce „zaručiť najvyššiemu predstaviteľovi štátu Izrael slobodný a bezpečný prístup na spomienkové podujatia“. Pritom ešte v decembri 2024 sa Wladyslaw Teofil Bartoszewski zodpovedný za prípravy pietnych podujatí pre denník Rzeczpospolita vyjadril, že Poľsko „má povinnosť rešpektovať rozhodnutie MSD“. Pre Washington Post to ale teraz vysvetľuje – vraj nikdy nepovedal, že by Poľsko malo povinnosť „zatknúť Netanjahua“. Nuž, áno. Magické možnosti práce so slovom.
Prirodzene, poľské vajatanie je len ďalším z mnohých prejavov príšernej európskej nečestnosti, zbabelosti a uplatňovania hmatateľne dvojakého metra pri posudzovaní zločinov proti ľudskosti. Je do očí bijúce, ako sa doslovne potvrdzujú jadrné slová povojnových kritikov selektívneho európskeho humanizmu: Európa nebola šokovaná genocídou, Európa bola šokovaná tým, že sa genocída odohrala v Európe a Európanom. Nie je ľahké na rovinu priznať, že sa z toho politicky vôbec nepoučila.