Nemusí to byť ľahká dilema. V čase môjho vysokoškolského štúdia bol napríklad rektorom univerzity pán, ktorému by som už vtedy „pľuvla na jeho rakvu“, ako sa hovorí. Ale keď mi odovzdával diplom, ruku som mu napokon podala. Nezastupoval predsa seba a navyše by som (práve preto) bola bývala nekonečne trápna.
Podobné, ba horšie pocity prežívam, keď podchvíľou v obchodíku narazím na jedného z našich expremiérov, podľa môjho názoru vojnového zločinca par excellence. Vo chvíli, keď vojde, opúšťam priestor a na nos mu to nevešiam (až teraz vám). S istou pani sociologičkou som sa dokonca občas ocitala i na takmer domácej pôde. V záujme našej spoločnej hostiteľky, ktorej pozvanie sme obe prijali, sme sa k sebe rozhodli zachovať síce odťažitú, ale úctu.
Prirodzene, keby ma títo ľudia pozvali, aby som z ich rúk prevzala ocenenie v mene republiky, mohla by som sa rozhodnúť. Buď to z ich rúk prijať, alebo odpovedať „ďakujem, neprosím“, či sa prosto nedostaviť. O moje "prejavy odvahy a zásad“ môže mať záujem akurát tak bulvár, ktorý z toho spraví teatrálnu drámu, nie zodpovedné médiá ani verejnosť. Ale dobre, to bolo ešte v časoch, keď sa politické uvažovanie a konštruktívna kritika hromadne nenahrádzali vopred kodifikovanými frázami o morálke.
Niektorí slovenskí „sociologickí experti“ i médiá, považujúce občanov krajiny, za ktorej „slušnosť“ bojujú, za „kognitívnu subnormu“, najnovšie opisujú ako prejav odvahy rozhodnutie Zdeny Studenkovej neprijať štátne ocenenie, ktoré každoročne udeľuje úradujúci prezident/ka Slovenskej republiky, a gesto študenta Simona Omaníka, ktorý hlave štátu pri preberaní ocenenia nepodal ruku. Podľa novo navrhnutej etiky by sa dokonca malo gesto odtiahnutej ruky „masovo šíriť“.
Skanzen Slovensko je zvláštna krajina. Možno nikde sa tak veľmi prejavy celkom bezpečného, lajfstajlového prejavu nesúhlasu neinterpretujú ako hrdinstvo, slušnosť a odvaha. Pritom nejde o osobné rozhodnutie potenciálne ocenených ľudí, čo je výsostne ich vec. Ide o to, ako plánovaná výroba masifikovaného súhlasu generuje umelé vzory odvahy zo situácií, na ktoré odvahu treba zo všetkého najmenej. Stačí byť celkom pohodlne zaradený v kánone momentálne prevládajúcej „dobrej spoločnosti“. Statočnosť a odvaha sa obvykle prejavujú tam, kde človek za sebou nemá bezpečné zázemie a už vonkoncom nie síce obsahovo provinčné, ale predsa len naše médiá.
Odvaha a význam gest sa dajú možno do veľkej miery merať i odhodlaním riskovať zatratenie väčšinou. Keď napríklad čilský futbalový majster Carlos Caszely nepodal po fingovanom víťazstve nad ZSSR ruku Augustovi Pinochetovi, riskoval tým život a zdravie seba aj svojich blízkych (čo sa, žiaľ, aj naplnilo). Ukrajinci, ktorí na začiatku ruského útoku dobrovoľne narukovali, napriek tomu ich však súčasná ukrajinská vláda za kritiku vnútorných pomerov dáva do väzby, prejavujú odvahu. Čo riskujú slovenskí hrdinovia, nevedno.
V súčasnom naladení by bolo na Slovensku prejavom odvahy priniesť do verejného priestoru – symbolicky povedané – palestínsku stužku alebo selektívne nemlčať vtedy, keď nám náhodou kroky tejto vlády neprekážajú.