Ako sme sa doteraz dozvedeli, osemnásťročný študent gymnázia Samuel bol síce talentovaný žiak, ale už od útleho detstva vykazoval sklony k agresivite, trpel poruchou osobnosti, mal za sebou viaceré delikty, brutálne zbil spolužiačku, ba bol odsúdený a „posedel si v polepšovni“ (v reedukačnom centre). Kombinácia dobrého študenta a agresívneho mladíka mätie, pretože väčšinou to tak nebýva.
No Samuel nie je prvý, kto v škole prejavoval agresívne sklony, vyhrážal sa spolužiakom a učiteľom či na nich zaútočil. Ako je možné, že to došlo až tak ďaleko, keď primátor Kežmarku Ján Ferenčák povedal, že sa o tomto problémovom žiakovi dávno vedelo? Tento nedávno ešte chlapec mal byť rozhodne pod dohľadom psychológov či psychiatrov. Bol?
Slovensko, ako všetci dobre vieme, je prehnane byrokratický štát. V Samuelovom prípade sa zdá, že úrady, štátna mašinéria, úplne zlyhali. Ako sme dozvedeli od riaditeľky v Spišskej Starej Vsi, keby boli informovaní o psychickom stave Samuela, vôbec by ho na školu nevzali. Na ňu prišiel z Lučenca bez toho, aby dostali relevantné informácie od tamojšej školy, rodičov alebo od „sociálky“. Samuel bol pod probačným dohľadom, no na novú školu táto dôležitá informácia vôbec nedorazila.
Rodičia by mali viac dbať, čo ich deti sledujú na internete, nielen s úľavou registrovať, že dieťa má „zamestnanie“. V rôznych videohrách sa to agresivitou len hemží, zabíjanie je neraz normou.
Ako sa to môže v jednom štáte stať? Vari ide len o to, ako niekomu prehodiť horúci zemiak? Načo máme toľko úradníkov, ktorí požadujú od občanov iks osvedčení, podpisov a papierov, šikanujú jedna radosť, ale keď majú niečo urobiť sami od seba, tak sa nemajú k činu. A čo spolupráca rodičov?
Možno mladík potreboval skutočne len dobrý odborný dohľad, no škola o jeho poruche nič netušila. Keby áno, pravdepodobne by konala inak. Veď práve kvôli agresivite mal Samuel individuálne štúdium, no možno chcel byť medzi spolužiakmi, učenie mu išlo, bol výborný študent, reprezentoval školu. Vinil za to pravdepodobne zástupkyňu, ktorá sa ho – ako sme sa dozvedeli – bála, no snažila sa problém riešiť.
My na Slovensku sa spoliehame, že problém vyšumí, vyhnije, treba len prečkať. Fatálne sa mýlime. Ak by k brutálnemu činu nedošlo teraz, stalo by sa to – bez liečby – neskôr. Samuel sa vraj pred spolužiakmi netajil obdivom k masovej vražde na Filozofickej fakulte na UK v Prahe. Predstavme si, že by sa ako dobrý študent dostal v budúcnosti na VŠ, nespravil by skúšku alebo by mal pocit krivdy, ako by zareagoval? Ako sa vlastne správal mimo školy, doma?
Od brutálneho činu pred rokom v Prahe sa čoraz častejšie spomínajú kamery na školách, turnikety či detektory. Čomu zabránia? Starší si ešte spomínajú, že na základné a vysoké školy sa ktokoľvek mohol dostať bez ohlásenia, aj vonkajšie dvere na bytových domoch bývali otvorené, v obchodoch neboli kamery, snímače. A teraz? Spoločnosť zhrubla, ľudia si dokážu napísať na sociálnych sieťach (a už aj osobne) veci, ktoré by si v minulosti vôbec nedovolili. I v našom regióne sme v posledných rokoch zažili brutálne činy, ktoré sme predtým s počudovaním sledovali iba v zahraničných správach.
Môžeme proti tomuto trendu niečo urobiť? V prvom rade by rodičia mali viac dbať, čo ich deti sledujú na internete, nielen s úľavou registrovať, že dieťa má „zamestnanie“. V rôznych videohrách sa to agresivitou len hemží, zabíjanie je neraz normou. Je načase venovať sa duševnému stavu detí. Bez dobrého príkladu zo sveta dospelých ale nikam nezájdeme.