Dnes už vieme, že Samuel, ktorý vraždil v škole na východe Slovenska, mal sadistické sklony. Fascinoval ho pohľad na ľudí „na franforce“. Bol agresívny. Špeciálne sa takto správal k ženám či dievčatám. Obete mali byť pôvodne podľa jeho vlastného vyjadrenia štyri, len všetky v škole nenašiel.
Zástupkyni riaditeľky, ktorú zavraždil nožom, počas Vianoc napísal: „Vedz, že aj keď sa cítiš v bezpečí v pohodlí domova, tak ja som stále vonku.“ Muselo byť šialené, dostávať takéto maily či správy. Ako z hororu.
Na východe žije veľa Rómov, zvykne sa im hovoriť „neprispôsobiví“. Pri prvých správach o vraždení na škole v Spišskej Starej Vsi si možno niektorí pomysleli, že zabíjal Róm. Rómskej komunite spoločnosť väčšinou pripisuje agresívne správanie, kriminalitu. Ale nie. Tento blonďavý chlapec ovládal výborne nemčinu, mal rád nemeckú vojnovú históriu, v triede hajloval. Nenávidel Rómov, chcel ich vyzabíjať a chválil sa, že niektorých aj zbil.
Učil sa dobre a niektorí v škole si s ním aj „dobre pokecali“. Ani niektoré učiteľky si agresivitu uňho nevšimli. Z toho, čo o Samuleovi vieme, by sa dalo usúdiť, že bol síce čudný, bol schopný ublížiť, ale vražedný útok by uňho nikto nepredpokladal. Dnes je ľahko mudrovať, čo mal kto urobiť, ale nemožno sa ubrániť dojmu, že zlyhal systém.
Nepodchytil psychicky narušeného jedinca, neposkytol mu liečbu, terapiu, možno izoláciu v chránenom prostredí, a neposkytol ochranu potenciálnym obetiam. Zlyhali lekári, súd aj polícia. Aj rodina útočníka, pretože tá predsa Samuela najlepšie poznala. Zlyhala aj škola, pretože indície o viac než problémovom správaní svojho žiaka mala. A politici majú tiež svoj podiel viny, keď oživujú nacistické vášne.
Je to veľké ponaučenie pre celú spoločnosť. Slová o duševnom zdraví berieme ako frázy. Vyčlenením chorého človeka z kolektívu sa problému nezbavíme. Prikryjeme hrniec pokrievkou a on vybuchne. Sokrates vraví, že nikto nečiní zlo úmyselne. Nie každému zlu dokáže spoločnosť zabrániť, ale tomuto zlu sa zabrániť dalo.