Nacistický koncentračný tábor v Auschwitzi, ktorý červenoarmejci oslobodili presne pre 80 rokmi, sa spája aj s existenciou vojnového slovenského štátu. S režimom na čele s kňazom, ktorý sa rozhodol najprv ponížiť Židov na bezvýznamné bytosti na Slovensku a potom ich deportovať za hranice na takmer istú smrť.
Koho po zavlečení do Auschwitzu neposlali hneď do plynovej komory, toho čakalo peklo na zemi. Otrocká práca, malá nádej na prežitie súvisiaca s podvýživou a chorobami. Aj riziko, že esesáci dokážu bez mihnutia oka hocikoho zastreliť z akéhokoľvek dôvodu. Do továrne na smrť deportovali viac ako 70-tisíc Židov žijúcich na Slovensku, prežilo len málo z nich.
Je obdivuhodné, že nestrácali nádej. Ich silná vôľa pritom súvisela s túžbou prežiť, aby mohli podať svedectvo o priemyselnom vraždení Židov. Ako reálne pritom vyzerala nádej tých, čo odvliekli v prvej vlne deportácií? Bola takmer nulová, ale neuprednostnili samovraždu ako dobrovoľnú milosrdnú smrť, ktorou by sa vykúpili z pozemského pekla.
Buďme vďační každému, kto prežil horor v Auschwitzi, že prehovoril po toľkých útrapách.
Keď v marci 1942 vypravili zo Slovenska prvý transport Židov do Auschwitzu, po ktorom nasledovali ďalšie vlaky, nič nenaznačovalo, že by Hitler mohol prehrať vojnu. Podmanil si už väčšinu Európy a jeho armáda napredovala smerom na východ. Počas celej prvej vlny deportácií Židia natlačení ako zvieratá vo vagónoch pre dobytok prichádzali do Auschwitzu, keď sa ešte nedalo hovoriť o obrate vo vývoji na fronte. Wehrmacht utrpel svoju prvú ťažkú porážku až vo februári 1943 v bitke o Stalingrad. Až po nej sa pomaly a potom čoraz viac ukazovalo, že Hitlerov sen o najmocnejšej Tretej ríši sa rozplýva.
Oslobodenie Auschwitzu i ostatných nacistických lágrov znamenalo pre vychudnutých väzňov slobodu, ale ešte nie úplný koniec bolesti v ich duši. Po príchode domov zisťovali, že nemajú nič a nemajú nikoho: ich majetky už vlastnili arizátori, v ich domoch a bytoch žili cudzí ľudia, mnohí sa dozvedeli, že z najbližšej rodiny nezostal nikto ďalší nažive… Nový život začínali fakticky od nuly – boli odkázaní iba na svojej vzdelanie alebo na šikovnosť vlastných rúk.
Buďme vďační každému, kto s obrovským šťastím prežil horor v Auschwitzi, že prehovoril po toľkých útrapách: že dejiny holokaustu nezostali len na fotografiách, ktoré urobili vojaci, keď oslobodili nacistické lágre. Zachovalo sa veľa svedectiev, ale bohužiaľ stále chýba snaha ministerstva školstva dostať ich k mladej generácii.
Čo-to so s tematikou utrpenia Židov sa dá nájsť v povinnej literatúre na stredných školách len v románe Námestie svätej Alžbety od Rudolfa Jašíka. Príbeh o láske chlapca k židovskému dievčaťu, ktoré zastrelí nemecký fašista, je pramálo v osvete o holokauste.
Minister školstva Tomáš Drucker, ktorý má medzi pedagógmi dobré renomé, by mohol upraviť zoznam povinnej literatúry v školách. Poruke má napríklad svetoznáme svedectvá dvoch slovenských Židov, ktorým sa podarilo utiecť z Auschwitzu. Žiakom môže vybrať jednu z kníh od Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera. Drucker by napravil chybu všetkých svojich predchodcov na čele rezortu školstva.
