Krátko predtým prekvapila odvážnou kázňou i americká biskupka episkopálnej cirkvi. Počas inauguračnej bohoslužby Donaldovi Trumpovi vyčítala, že rozsieva strach medzi imigrantmi a komunitou LGBTI+, za čo zožala nenávistné reakcie prezidentových prívržencov.
Podobných príkladov, keď sa kňazi nebáli kritizovať politikov, by sa na Západe našlo viac. A čo u nás? Od čias Vladimíra Mečiara nebolo Slovensko nikdy také rozhádané a rozpoltené ako teraz. Dospelo to tak ďaleko, že politika vráža klin medzi členov rodiny, známych a priateľov. Tak ako za Mečiara, aj dnes je spoločnosť rozdelená na „my“ a „oni“.

Nie je načase, aby zaujala pevný postoj aj cirkev? Samozrejme, česť výnimkám. Prešovský evanjelický biskup Peter Mihoč nedávno vystúpil na podporu Ukrajiny, no hovoril aj o korupcii a podpore režimov, ktoré potláčajú ľudské práva a slobodu.
Neskôr zaujal i gréckokatolícky arcibiskup Cyril Vasiľ a petržalský kňaz Milan Bubák, ktorý v kázni kritizoval cesty koaličných politikov do Ruska. „Rozmáhajú sa ako diabol,“ vyhlásil.
Vystihol aj zásadný problém katolíckej cirkvi: „Obviňujú nás, že sme ticho, keď by sme mali hovoriť. A hovoríme, keď by sme mali zostať ticho.“
Je to presné. Keď naša najväčšia cirkev tak rada rozpráva o hodnotách a solidarite, prečo mlčí, ak politik otvorene klame, z obete robí nepriateľa a srdečne potriasa ruku vojnovému zločincovi?
To sa vie cirkev naozaj ozvať iba vtedy, ak ide o interrupcie, „tradičnú rodinu“ či sexuálnu výchovu? Dnes už nestačia iba nič nehovoriace pastierske listy. Zlo je zlo. Veci treba pomenovať pravým menom. Má však na to cirkev odvahu?