Nechajme bokom marketingový i politický talent – Slovensko, na rozdiel od Ruska, má západ a východ krajiny dávno prepojený asfaltovými cestami, a tak „fancy džípik“ v poli vyzeral čudne. Natočiť to z „oktávky“ v zápche pod Strečnom či pred Ružomberkom by bol prejav o kus väčšej empatie.
No téma je to dobrá: diaľnica ako symbol. Samozrejme, za absenciu diaľničného spojenia má najväčšiu zodpovednosť najdlhšie vládnuci Smer. Z toho sa nevykrúti. Ani z iných zlyhaní. Napríklad z nepostavenej križovatky diaľnic D1 a D4. Lapsus vznikol opäť za vlády Roberta Fica, následná vláda Petra Pellegriniho hoci o probléme vedela, ani ho len nezačala riešiť, to až krátko po nástupe urobila vláda Igora Matoviča. Otázka je však všeobecnejšia. Ako sú tieto diaľničné zlyhania vôbec možné?
Iste, náš volič veľkú politickú zodpovednosť nevyvodzuje, radšej sa otáča za červeným súknom nepodstatných tém, ktorým mu pred očami mávajú skúsení politickí toreadori. Ale dopadli by diaľnice inak, ak by krajinu spravovala iná partia? Progresívne Slovensko ešte nedostalo šancu na celoštátnej úrovni ukázať, čo vie. No v Bratislave má významný podiel na moci, ale žiadna sláva.
Petržalská električka mala byť hotová v roku 2023, potom v septembri 2024 a následne do konca roku 2024. S blížiacim sa termínom sa už hovorilo len o akejsi skúšobnej jazde. A tak sme mali pred sebou bizarný výjav: cez stavenisko, kde ešte ani hrubé stavby neboli dokončené, sa tmolila vysvietená Vianočná električka. Ak by to urobil niekto iný, bratislavská kaviareň by vybuchovala smiechom. Pritom trasovanie električky bolo jasné: na území pol storočia platila stavebná uzávera, geologické podložie bolo irelevantné (oboje sú časté problémy diaľnic). Veľká časť problémov bola skôr subjektívneho charakteru.
A ako je to s politickou zodpovednosťou? Primátor Matúš Vallo voči nikomu nevyvodil dôsledky z dlhodobého zlyhávania pri dopravných projektoch. Vráťme sa k objektívnym stavebným príčinám. Vieme, že naša legislatíva je často priam nastavená proti efektívnej výstavbe. Od zdĺhavosti povoľovaní po verejné obstarávania. Každá vláda sa snažila s tým niečo robiť, no nezdá sa, že by už nastal rozhodujúci zlom. Naopak. Obstarávacie procesy mali obmedzovať korupciu, ale tej zas nahráva novela Trestného zákona. Rovnako sa oslabuje dôvera v štátne inštitúcie, legislatívne i personálne, že sú schopné účinne chrániť našu prírodu. Nedôvera a pnutie tak budú ešte väčšie, teda ak hádam nechceme stavať diaľnice za každú cenu – predražené a s obrovskými škodami na krajine. Či nie?
A sme opäť pri schopnosti efektívnejšie riadiť krajinu, čo nie je len o plánoch, ale aj o schopnosti ich komunikovať a realizovať, čo si vyžaduje ochotu spolupracovať aj s ľuďmi iných názorov. Skrátka, nakoľko budú tí druhí iní, či budú vedieť spravovať krajinu fundamentálne inak. Zatiaľ sa zdá, že taktika (navyše relatívne mdlého) poukazovania na chyby koalície, a je ich fakt rekordne veľa, sama osebe nestačí. Rozloženie politických preferencií sa veľmi nemení. Chýba väčšia viera, že tí druhí budú lepší. Nielen v zahraničnej politike a kultúre.
Súčasné turbulencie navyše pripomínajú ešte jednu požiadavku na lídra. Iste, vulgárnosť nahradí slušnosť, ale s tou musí stále ísť schopnosť, ak treba, razantne vstúpiť do sporov v strane či v koalícii, ak má vláda vydržať štyri reformné roky. Voľby sú o emóciách. Šéf opozície síce ešte nemal príležitosť ukázať, že by to vedel, no musí aspoň tak pôsobiť. A to zatiaľ vyzerá ešte ako dlhá diaľnica.