Európska únia bude musieť – voľne prerozprávané – vziať rozum do hrsti, aby vôbec prežila. Fico EÚ kritizuje za to, že v reakciách na vojnu na Ukrajine išla do „totálnej ofenzívy“.
Ficovo pripomenutie slabej pozície EÚ, ako aj samotnej Ukrajiny vo formovaní mierových procesov ako plnohodnotného partnera USA, môže iritovať najmä vtedy, ak rovnako ako na začiatku ruskej invázie chceme lipnúť na predstave, že ide len o ruský problém s Ukrajinou. A ak sme verili v jednotný protitlak Severoatlantickej aliancie a rozširovaniu jej vojenských základní ako zabezpečeniu európskej suverenity. O Európu sa bojuje na Ukrajine, hovorí sa v Európe. Nie je jednoduché pripustiť, že synonymom mieru nie je „víťazstvo“, a hlavne to, že o jeho podobe majú opäť raz, ako počas studenej vojny, rozhodnúť USA a Rusko. Európa neochotná si priznať svoju čoraz väčšiu politickú, vojenskú, ekonomickú, pracovnú a zdrojovú závislosť, však očividne nikoho veľmi nezaujíma. Ak niekedy zaujímala.
Podoba mieru „Fuck the EU“, pred akú stavia Trump svet a Ukrajinu, by EÚ vôbec nemala prekvapovať.
Predstavitelia Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a zopár ďalších krajín EÚ sa domáhajú rovnocenného miesta za rokovacím stolom. Je pochopiteľné, že ako bezprostrední susedia Ukrajiny by sme na také niečo mali mať právo už len na základe geografických predispozícií. Je pochopiteľné aj to, že by Ukrajina rovnako ako Európa mala mať „silné bezpečnostné záruky“. Otázne je skôr to, prečo Európa ešte stále hovorí o „translatlantickej bezpečnosti“. Už len z tejto vety sa musia poradcovia v Bielom dome smiechom za bruchá chytať.
Trump spomenul aj to, že keby bol býval v prezidentskej funkcii pred tromi rokmi on, k vojne by nedošlo. To nie je dokázateľné, no jeho veta minimálne potvrdzuje, ako veľmi sa mýlili tí, ktorí vo vyvrcholení roky trvajúceho ukrajinsko-ruského konfliktu nevideli priamy konflikt medzi Ruskom a expanziou USA smerom k Číne. Expanzia a dominancia nad Európou boli možné aj vzhľadom na „zábavné“ európske sebapresvedčenie, že záujmy USA sú našimi záujmami. Len tak mohli ignorovať význam vyhlásenia námestníčky ministra zahraničných vecí USA Victorie Nulandovej, ktorá v roku 2013 vyhlásila, že od roku 1991 USA naliali na „presadzovanie demokracie na Ukrajine“ päť miliárd dolárov.
Servilnosť pritom nebola vždy taká jednoznačná: keď sa USA pod vlajkou NATO chystali „presadzovať slobodu“ do Iraku, Nemecko a Francúzsko boli spolu s Ruskom na strane odporcov. Už táto neposlušnosť v rámci NATO bola pre USA ďaleko za čiarou. Ani západoeurópsky záujem o rozvíjanie prijateľných vzťahov s Ruskom, o čo mali záujem z ruskej strany Jeľcin a neskôr aj Putin, nepasovalo do scenára. Postoj USA voči Európe vyjadrila Nulandová legendárnou vetou „Fuck the EU“ po tom, čo sa Nemecko a Francúzsko ešte stále skôr prikláňali k Ruskom požadovanej neutralite územia Ukrajiny ako hranice severoamerického Drang nach Osten (ťah na východ).
Podoba mieru „Fuck the EU“, pred akú teraz stavia Trump svet a Ukrajinu, ktorá mu má „vrátiť“ 500 miliárd „výdavkov“ v podobe nerastného bohatstva, bez závažnejšej účasti hospodársky absolútne oslabenej Európy na potenciálnych mierových rokovaniach, je podoba mieru, ktorá by EÚ vôbec nemala prekvapovať. Zo strany USA má byť súčasťou mierovej záruky aj neutralita Ukrajiny. Teda to, čo malo byť už dlho pred touto vražednou vojnou súčasťou záruky mieru medzi Východom a Európskou úniou, a preto to malo byť aj prvoradým záujmom EÚ.