Zároveň Trumpov splnomocnenec pre Rusko a Ukrajinu Keith Kellogg v Mníchove na otázku, či môže zaručiť, že k mierovému stolu zasadne Ukrajina aj EÚ, odpovedal jasne, že nie.
Je trpké sledovať slabnúcu veľmoc, ktorá ústami svojich najnovších predstaviteľov obviňuje z nedostatku demokracie Európu, ktorej demokratické inštitúcie na svoju podobu a svojimi peniazmi vytrvalo a cielene fundovala. No oveľa trpkejšie je sledovať šok variacej sa európskej žaby: USA vraj zradili, vyhlásili ideologickú vojnu, pošliapali svoje hodnoty „najstaršej demokracie na svete“. Západná Európa a dokonca aj jej najhorlivejšie „proamerické“ výhonky začínajú hovoriť o potrebe samostatnej obrany či dokonca aj hospodárstva. Tak dobre sme slúžili, tak veľmi nám neliezol do hlavy ten „chorobný antiamerikanizmus“, a toto má byť odmena?
Najužitočnejšou súčasťou obsahu Vanceovho prejavu je, že kritikou európskych inštitúcií najviac odkrýva podobu európskeho vazalstva a rozbíja mýtus o „ničím nevyprovokovaných agresiách“ (vrátane ruskej). Morbídna je priamosť, s akou priznáva priamu zodpovednosť USA na budovaní akcelerácie napätia, boj o nerastné suroviny, a pritom sa dokáže tváriť nielen ako nositeľ mierovej ratolesti, ale aj údajne inej politiky. Boli to všetky predchádzajúce vlády USA, ktoré európske vedenie a do veľkej miery aj občiansku spoločnosť naučili prijať pozíciu periférie, pomáhať destabilizovať Východ a zároveň sa cítiť ako garant vyspelého sveta. Rasizmus a neoliberalizmus, ku ktorým vrcholu mierime, sa do súčasnej podoby neprechýlili jednými voľbami. Užitočný európsky panák len splnil svoju úlohu.
Preto je kardinálnym omylom tvrdiť, že Vanceove slová a bezohľadnosť USA sú novým prvkom. Nie sú. Neoliberalizmus sa len po dlhých okružných cestách svetom nakoniec naplno zahryzol aj do svojich spolutvorcov. A Európa, ak to so svojou politickou budúcnosťou myslí vážne, by po „osamostatnení“ mohla začať uvažovať o politike oveľa menej založenej na konfrontácii, než konala doteraz.