Odvtedy sa brázda medzi dvomi spoločenskými a politickými tábormi začala prehlbovať, zvlášť počas pandémie covidu, a vyvrcholila atentátom na predsedu vlády Roberta Fica, ktorý len o vlások unikol smrti.
Od prvého momentu nebola vražda iba ľudskou a rodinnou tragédiou, ale aj novinárskym a spoločenským mementom a žiaľ i dobrým politickým artiklom. Veď to bol vtedajší prezident Andrej Kiska, ktorý sa spočiatku odmietal vrátiť z rodinnej lyžovačky v Alpách pre vraždu mladého novinára, a až naliehanie a rady poradcov, že táto tragická udalosť sa dá využiť v boji proti Ficovi, si to obratom nasmeroval do vlasti. Ostatné poznáme.
A musíme tiež pripomenúť, že vyšetrovanie, ktoré viedol vyšetrovateľ Peter Juhás, bolo rozsiahle, dôkladné a tiež rýchlo dokončené počas vlády Smeru, keď premiérom bol Peter Pellegrini, ministerkou vnútra Denisa Saková a policajným prezidentom Milan Lučanský. Ostatné je vec nezávislých súdov. To, že to trvá tak dlho, bolo spočiatku prekvapením, najmä preto, čo všetko vyplávalo na povrch, no dnes to berieme ako zvyčajný štandard, taký zaužívaný na Slovensku. Ale radšej dôkladné a pomalé rozhodovanie, ako unáhlený, no mylný verdikt.
Je to 40 rokov odvtedy, čo sa vo svete začali lámať ľady. Gorbačov šokoval politikou glasnosti – teda otvorenosti mysle. Dnes by sme potrebovali novú glasnosť.
Zneužívanie tragédie sa nedialo len na jednej strane, druhá strana má tendenciu celú kauzu spochybňovať, predkladať rôzne konšpiračné teórie, ktoré nevie doložiť, ani dať podnet na políciu, bagatelizuje, vyvoláva temno okolo. No je to taká klasická psychologická finta.
Možno si to ani neuvedomujeme, ale za tých sedem rokov bolo odhalených mnoho zaujímavých vecí, polícia vyšetrovala a vyšetrila iks podozrení, desiatky obvinených boli odsúdené. No čo sa v spoločnosti zmenilo? Nič, naopak, atmosféra ešte viac zhustla. Jedna strana i druhá strana okamžite, ak cíti, že podozrenie smeruje na ňu, prešľapy, prečiny, poklesky, trestné činy zľahčuje, zametá pod koberec, akoby sa ich netýkali, a obratom zaútočí na protivníka. Žiadna sebareflexia, žiadne spytovanie svedomia.
Kríza elementárnej dôvery a spolunažívania negniavi iba našu spoločnosť, ale rozpína sa naprieč celým svetom. Veď si spomeňme na vypätý volebný boj v USA, frustráciu v Nemecku či rekordný prepad obľúbenosti vládnych labouristov v Británii, ktorí len v júli minulého roka s drvivou prevahou vyhrali parlamentné voľby.
Kde hľadať príčiny straty dôvery v médiá a žurnalistiku a nenávisti voči novinárom? Nie sú to len sociálne siete, ktorých anonymita dáva krídla zvlčilosti v nás. Investigatívni novinári – akým bol Ján Kuciak – môžu odhaliť rôzne príkoria, korupciu, rozkrádanie, zneužívanie moci či porušenie zákona – jednu polovicu spoločnosti (je jedno ktorú) to vôbec nezaujíma: psy štekajú, karavána ide ďalej. Žiadna katarzia.
Je to 40 rokov, čo sa vo svete začali lámať ľady. Ako blesk z jasného neba sa v marci 1985 dostal k moci v ZSSR Michail Gorbačov. Započal koniec rozdeľovania sveta, vzájomná nedôverčivosť sa začala „roztápať“. Gorbačov šokoval politikou glasnosti – teda otvorenosti mysle, otvorenosti voči názorom druhých, poľudštenia. Dnes by sme potrebovali novú glasnosť. Kto ju iniciuje?