Spojené štáty, aspoň nateraz, dávajú od Európy ruky preč. Sťažujú sa, že na obranu Európy míňajú veľa peňazí na úkor vlastných občanov a Európania sa hovejú v pohodlí. To je fakt. Faktom je aj to, že imperiálne chúťky Ruska sú veľké. Lenže predstavuje Kremeľ skutočne takú veľkú hrozbu, ako sa nám politici snažia nahovoriť, alebo sú to zámerné reči, ktorú majú „legalizovať“ zvyšovanie výdavkov na obranu?
Rusko je bezpochyby náš nepriateľ, ale môže Európu ohroziť (nechajme bokom prešpekulované kybernetické útoky)? Nikto trochu pri zmysloch sa nepustí do konfliktu s blokom, ktorý má prevahu v konvenčných i jadrových zbraniach, ako aj v ľudských zdrojoch (s USA nás je 800 miliónov, Rusko má 150 miliónov obyvateľov). Na Ukrajine, napriek všetkej brutalite, Rusi napriek prevahe nepredvádzajú bohvieaký výkon: za tri roky postúpili minimálne. Ak by postupovali takým tempom ako momentálne, na naše hranice by dorazili za desiatky rokov. To je bezprostredná hrozba? Rusi nemajú kapacity – ani ľudské, ani vojenské.
A nezabúdajme, že invázia do Afganistanu v roku 1979 a následná dlhotrvajúca vojna doslova vybrakovali rozpočet ZSSR a prispeli k pádu komunizmu. A tiež si spomeňme, že boľševikom sa v roku 1917 podaril prevrat aj pre totálne vyčerpanie ruských zásob počas prvej svetovej vojny, keď nemali vojaci (i obyvateľstvo) čo jesť.
Len dejiny nás učia, že to má jeden háčik: prudký prepad životnej úrovne ľudí vždy privádza zo zúfalstva do ulíc. Ďalšie okresanie sociálneho štátu môže viesť k sociálnym búrkam, k nárastu popularity extrémistov a v konečnom dôsledku k fatálnemu ohrozeniu demokracie (aj bez Ruska).
Na druhej strane je nespochybniteľnou pravdou, že v Európe sme dlho zanedbávali modernizáciu armád. Obnova zbrojného parku prebieha pomaly, často škrípe na viacerých „frontoch“. No urobili sme si verejný audit, čo a kde potrebujeme? Pretože často sú informácie „tajné“, rozhoduje sa zatvorené dverami a verejnosti sa predhadzujú iba hrubé čísla. No sme to my všetci, kto financuje armádu. Nemali by sme mať detailnejšie informácie, na čo sa peniaze míňajú, ako efektívne a či zbrane aj dobre fungujú, nie sú chybové a často sa nekazia. Na tieto otázky by európski lídri mali jasne odpovedať na (i po) summite EÚ, na ktorom sa rozhoduje o stovkách miliárd (800) eur na obranu. Komu poputujú, na čo a ako budú využité?
To neznamená, že v súčasnej situácii by sa obranné výdavky nemali zvyšovať, ale celý proces musí byť premyslený a časovo ohraničený. Nestačí povedať, že budeme dávať 3 % HDP na obranu. Dokedy? Do roku 2030, 2035? A na úkor čoho a koho? Áno, na úkor, lebo vlády i politické elity – nech sú konzervatívne, liberálne, alebo sociálnodemokratické – nemenia zvyšovať dane majetným vrstvám alebo nadnárodným korporáciám s neohrozeným postavením na trhu. V USA počas druhej svetovej vojny financovali výdavky aj z nadmerných daní pre bohatých (sadzba aj 90 %). Teraz to už nejde?
Nie je žiadnym tajomstvom na čí úkor: škrtať sa má v sociálnych výdavkoch, zdravotníctve, školstve, pri oprave infraštruktúry, vo verejnom sektore. Akoby búranie (privatizácia) štátu blahobytu za posledných 25 rokov, najmä od roku 2010, postupovalo pomalým tempom a teraz má nabrať na otáčkach. Len dejiny nás učia, že to má jeden háčik: prudký prepad životnej úrovne ľudí vždy privádza zo zúfalstva do ulíc. Ďalšie okresanie sociálneho štátu môže viesť k sociálnym búrkam, k nárastu popularity extrémistov a v konečnom dôsledku k fatálnemu ohrozeniu demokracie (aj bez Ruska).
Armádu modernizovať musíme, Rusko je hrozba, Ukrajinu musíme ubrániť, no treba vážiť na medicínskych váhach, pýtať sa na každý cent, kam a prečo je vynaložený. Inak na to kruto doplatíme.