Keď bývalý šéf polície zamieri do politickej strany, môžu vznikať otázky. Naozaj postupoval na čele zboru vždy nestranne, nezávisle? Skutočne už vtedy nemal prepojenie na partaj, do ktorej sa neskôr rozhodol vstúpiť? Mohol by aj desaťkrát úspešne prejsť detektorom lži, mohol by aj stokrát ubezpečiť, že v politických kauzách konal nezaujato, rôznym podozreniam alebo až konšpiračným teóriám by zrejme nezabránil.
Keď vynecháme Lučanského, tak Jaroslav Spišiak bol prvý z trojice niekdajších policajných šéfov, ktorý sa vydal na politickú dráhu. V prípade tohto progesívca sa však ťažko dá hovoriť o rozpakoch, pretože jeho meno sa nespájalo v prvom rade s riešením politicky zvlášť citlivých káuz, a keď vyzliekol uniformu, niekoľko rokov pôsobil najprv v súkromnom sektore.
O Tiborovi Gašparovi, ktorý zamieril do Smeru, a najnovšie o Štefanovi Hamranovi, ktorý sa pridal k SaS, to však neplatí. A nad Gašparom mnohí krútia hlavou aj pre dve veci v ostatnom čase: pre jeho cestu do Moskvy aj šokujúce spochybnenie členstva Slovenska v EÚ i NATO.
V prípade Hamrana ide o druhý pokus presadiť sa v politike. V eurovoľbách kandidoval za Demokratov ako nestraník. Tvrdí, že im vtedy chcel pomôcť. Naozaj im? Nie skôr sebe, lebo sa vedelo, že Demokrati mali reálnu šancu získať len jeden mandát a že Hamran mal nádej prekrúžkovať sa z druhého miesta na kandidátke na prvé? (Nakoniec ani ten jeden nedostali.) Teraz to môže vyzerať tak, že Hamran sa riadi prieskumami verejnej mienky: kým Demokrati by sa do NR SR nedostali, naopak, saskári by sa v parlamente udržali…