Už len fakt, že rokovania medzi Kyjevom a Washingtonom sa začínajú na neutrálnej pôde, nie v USA či na Ukrajine, alebo aj v Európe, hovorí za veľa. Rokovanie v Saudskej Arábii, kde o demokracii a slobode nemôže byť reč, je to monarchia a diktatúra, je výstižným symbolom morálneho zmätku, v ktorom sa svet nachádza.
No rozhodne je úspechom, že sa po troch rokoch konečne začína hovoriť a rokovať o prímerí a mieri. Po prestrelkách medzi Donaldom Trumpom a Volodymyrom Zelenským a ostatnými európskymi lídrami napätie stále graduje, akoby už nešlo o spojencov, ale o nepriateľov. V Kremli určite zavládla radostná nálada.
Maslo na hlave nemá iba Trump – ako sa stalo módnym a intelektuálne komfortným. Hoci rétorika šéfa Bieleho domu, jeho strašenie, prestreľovanie, vyhrážanie sa, je neakceptovateľná, za čiarou, predsa len ide o amerického prezidenta a mali by sme ho rešpektovať. Trumpa si za prezidenta zvolili občania USA, nedelegoval sa do funkcie sám. A veľká časť americkej populácie nechce naďalej nalievať peniaze do vojny na Ukrajine, lebo im nič neprináša, nevidia „svetlo na konci tunela“ (mnohí ani poriadne nevedia, kde Ukrajina leží).
Fakt, že rokovania sa začínajú na území výstavnej diktatúry (v Saudskej Arábii), je symbol, ktorý nepotrebuje ďalšie slová.
Sám Trump zas v predvolebnej kampani sľúbil, že vojnu skončí do 24 hodín. Bolo to nadnesené, čo každý vie, aj jeho neprajníci, predsa však vyslal signál, že ukončenie vojny je preňho prioritou. Okrem toho, že sa chce stať hrdinom a mierotvorcom, akékoľvek zlyhanie by znamenalo preňho zahanbujúcu politickú porážku. To jeho zarytí nepriatelia dobre vedia. No Trump si tiež pragmaticky uvedomuje, že súperom USA číslo jeden je Čína, nie Rusko. Vojna, naopak, utužuje ich spojenectvo. Európania zase majú oprávnený pocit, že ich šéf Bieleho domu hádže cez palubu (po 70 rokoch).
Európski lídri, okrem kritiky Trumpa, podpory Zelenského a prezentovania smelých plánov o zvyšovaní výdavkov na obranu (peniaze na nákupy zbraní v nemalej miere potečú do vreciek amerických zbrojárov), však zatiaľ nepreložili žiadny, nieto realistický, plán na ukončenie konfliktu.
Samozrejme, prímerie či mier nemôžu proste znamenať kapituláciu Ukrajiny. Čo však by prímerie alebo mier mali vlastne obsahovať, nateraz nikto nevie. Trump chce priviesť Putina k rokovaciemu stolu, ale nevieme, ako chce dosiahnuť ústupky z ruskej strany a čo chce vybojovať pre Ukrajinu (konečná dohoda i tak nakoniec bude musieť vzniknúť medzi prezidentmi Ukrajiny a Ruska). Aké karty má v rukách Trump voči Putinovi, netušíme (nejaké určite má). On sám určite netúži vyzerať ako ten, ktorý ťahá za kratší koniec. No svoje zámery by mal aspoň naznačiť spojencom v Európe (aspoň Macronovi a Starmerovi), aby ich upokojil.
Najbližšie dni ukážu, či existuje snaha na jednej i druhej strane dosiahnuť určitú formu prímeria, ako sa to podarilo v Gaze. Kyjevský návrh o prímerí vo vzduchu a na mori asi príliš nevonia Moskve. Lenže čo vyhovuje Putinovi? Vlastne vôbec nevieme, kto čo chce… Čo chce Ukrajina realisticky dosiahnuť, aspoň v prvej fáze, kam siahajú ústupky Kremľa, čo má v pláne Trump a čo EÚ?
Cesta k (spravodlivému) mieru je riadne ďaleko, ale rokovať treba začať – či už s prímerím, alebo bez prímeria (nezabúdajme, že denne zbytočne zomierajú ľudia). Múdre by bolo, keby Trump a európski lídri najprv zakopali vojnovú sekeru a prestali si hádzať polená pod nohy. Fakt, že rokovania sa začínajú na území výstavnej diktatúry (v Saudskej Arábii), je symbol, ktorý nepotrebuje ďalšie slová.