Parlament totiž nefunguje už takmer tri mesiace (ak nepočítame krátku prestávku, na ktorej sa len schvaľovali záväzky voči lekárskym odborárom ešte z konca minulého roka). Normálne to skutočne nie je, ani zodpovedné voči občanom a Slovensku, riešenie sa žiada každým dňom. To si musí uvedomovať aj hlava štátu.
Samozrejme sfunkčneniu NR SR by mohla okamžite prispieť aj opozícia, stačí ju prestať blokovať. Prerokovávane a schvaľovanie zákonov by následne už prebiehalo hladko, pretože nie pri každom schválení je potrebná väčšina 76 poslancov (a za mnohé vládne návrhy hlasuje aj opozícia). No je psou povinnosťou vládnej moci, teda koalície, aby otvárala rokovania parlamentu. A toho nie je schopná. Prečo by jej mala opozícia v súčasnej napätej situácii a vo vzájomnom neľútostnom boji podávať pomocnú ruku?
Premiér a predseda najsilnejšej koaličnej strany Robert Fico pred mesiacom vyhlásil, že chce mať krízu vyriešenú do 17. februára. Po takmer mesiaci je vyriešená iba polovička úlohy – huliakovci sa vrátili koaličného košiara. No s migaľovcami rokovania stále viaznu, tak ako viazli s huliakovcami takmer pol roka, od doby, kedy sa poškriepil Huliak s Dankom. Pritom „migaľovská“ tajnička sa nezdá byť zložitá.
Ak si migaľovci na posty vo vláde netrúfajú, nemajú dostatočné odborné schopnosti, tak nech to otvorene priznajú, bolo by to ľudské. No ľudským nie je predlžovanie neistoty a marazmu v štáte.
To by však najprv vedenie Hlasu nesmelo predviesť kus babráctva (vyhodiť Migaľa a Šalitroša zo strany) a následne premiér Fico, ktorý od nich prebral žezlo, by sa nesmel vyhýbať rokovaniam, ale snažil sa nájsť čo najskôr kompromis. Absencia väčšiny v parlamente je totiž rýdzo premiérska téma.
Je pravdou, že stále nevedno, čo vlastne migaľovci požadujú. Raz vypláva na hladinu to, inokedy ono. Ak si na posty vo vláde netrúfajú, nemajú dostatočné odborné schopnosti, tak nech to otvorene priznajú, bolo by to ľudské. No ľudským nie je predlžovanie neistoty a marazmu v štáte. Ak majú prehnané personálne požiadavky, tak by si mali spočítať dve a dve. Ak totiž Andrej Danko neprešiel na post šéfa parlamentu, pretože má za sebou malý počet poslancov, tak prečo by sa ním mal stať, ako sa šušká, Ján Ferenčák, ktorý ich má ešte menej?
Z posledných vyjadrení Samuela Migaľa vyplýva, že koalícii sa príliš neodcudzil (to sa týka aj pohľadu na vojnu na Ukrajine), preto by mal prestať chodiť okolo horúcej kaše. Už toho bolo skutočne dosť. Ak nikto z trojice Migaľ, Šalitroš a Ferenčák nemá personálne ambície, ale iba výhrady k vládnej politike (zahraničnej či na rezorte kultúry), či chcú dôslednejšie presadzovať určité body, nech to konečne jasne verejne komunikujú. A prisľúbia, že budú pomáhať otvárať schôdze NR SR a hlasovať s koalíciou ad hoc (podľa svedomia). K tomu netreba ani písomnú dohodu, stačí čestné verejné prehlásenie – veď je to v podstate jedno.
Lenže aj premiér by mal byť aktívnejší a migaľovcov konečne k rozhodnutiu „dokopať“. Ak nemá na to nervy, tak nech prenechá rokovania „svojej pravej ruke“ Robertovi Kaliňákovi (ak už sa tak nedeje), ktorý by mohol skôr dohodnúť kompromis. No nech už všetci spolu ďalej nebrnkajú na nervy celému Slovensku.
Fico by si mal uvedomiť, že hoci ako premiér sebavedome vystupuje na medzinárodnom poli, doma nevie rozlúsknuť v podstate jednoduchú a vo svete klasickú vládnu krízu, jeho pokračovanie vo funkcii je neisté, čo mu rešpekt a úctu u zahraničných partnerov nepridáva.