A keď bol na dôchodku, predával ich na ebay. Úplne otvorene – teda, že sú z múzea, to práve neuvádzal, ale svoju identitu nijako neanonymizoval.
Odhalenie bolo však ako detektívny príbeh. Ako to bolo možné? Samozrejme, zlyhal ľudský faktor, ale aj zlá evidencia typu „škatuľa číslo štrnásť obsahuje 23 predmetov“. Vedenie inštitúcie síce dlhodobo žiadalo peniaze na lepšiu katalogizáciu, ale k tomu nikdy neprišlo, a tak celú vec odhalila, ako to už býva, náhoda – znalec rozpoznal predávaný predmet.
Celý prípad otvára množstvo otázok. Počnúc tým, ako sa k dielam vôbec dostalo Britské múzeum. Iste sa tu nájde veľa stôp imperiálnej, koloniálnej či vojnovej minulosti vrátane tej nedávnej. A ich držba začína byť problematická. Možno by im bolo lepšie v iných múzeách, než aby na ne sadal prach v útrobách depozitára.
I keď toto krádež nemala riešiť. Umelecké diela vedia vďaka svojej jedinečnosti vzbudiť vášne, a to aj keď menia vlastníka legálnou cestou, a dokonca aj keď nie za rekordné sumy. Ešte si pamätáme, keď bratislavská aukčná spoločnosť sprostredkovala predaj busty pápeža Pavla V.
Záujemca sa našiel až na druhýkrát, no publicita celej transakcie prišla až po tom, čo dielo za mnohonásobok ceny získalo slávne Gettyho múzeum v Los Angeles ako ranú prácu Giana Lorenza Berniniho (1598 – 1680). Bolo okolo toho veľa rozruchu. Predposledný majiteľ, významný umelec a zberateľ Ernest Zmeták, bol zrejme presvedčený o pravosti diela, ale tá sa v takýchto prípadoch veľmi ťažko dokazuje. Ľahšie sa vyvracia.
Teraz získal publicitu v našich médiách iný prípad. Bustu Cecilie Gonzagovej v zbierkach Slovenského národného múzea – Spišského múzea v Levoči identifikovala historička umenia Marta Herucová ako prácu renesančného sochára Donatella. Presnejšie, urobila to už pred niekoľkými rokmi a v roku 2021 časopisecky publikovala.
Nejdem teraz polemizovať s jej názorom. Tu by chemicko-fyzikálne metódy autorstvo mohli skôr vyvrátiť než potvrdiť: veď nevedia ani odlíšiť prácu majstra od žiakov, dielne či dobových napodobňovateľov. To najspoľahlivejšie – presný zoznam vlastníkov – tu chýba. Navyše naše končiny boli historicky známe ako raj falzifikátov, ktoré mali bohatým dodávať určitý status – podobne ako luxusné autá dnes.
Správa sa však (až) teraz dostala do médií zrejme z iných dôvodov. Vidím za tým „obavu“ o osud diela. Isto, našu krajinu ešte nikdy nespravoval taký veľký počet ľudí, čo má problém so zákonom. Na tom nič nezmení ani účelová novela Trestného zákona, paragraf 363 či útoky moci na sudcov.
Ohrozenie našich zbierok však vidím skôr inde. Nerobme si ilúzie o tom, ako máme katalogizované a preskúmané zbierkové predmety vo svojich múzeách. Dlhodobo poddimenzovaný stav a zúfalé platové podmienky robia svoje. Navyše ministerka kultúry v rámci konsolidácie prepúšťa ďalších odborných pracovníkov na všetkých frontoch – no svojmu kontroverznému úradníkovi dala koncoročnú odmenu na úrovni ročného platu múzejníka.
Chystá sa založiť nové divné múzeum či inak plytvá financiami pre kultúru a jej organizácie. Čo nepridá nikomu na motivácii. Toto všetko ostalo v tieni správy o „Donatellovi“. No už som si zvykol na ten typ aktivizmu, ktorý slúži najmä na zviditeľnenie svojich aktérov, ale notoricky triafa vedľa.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.