Ak to má byť trvalý mier, treba pripomenúť, že prímerie nie je synonymom mieru. V najhoršom prípade ani nemusí byť jeho predstupňom.
USA obnovili ochotu poskytovať Ukrajine zbrane a Ukrajina hovorí o vôli na okamžité a dočasné 30-dňové prímerie vrátanie zastavenia paľby. Podľa ministra zahraničných vecí USA Marca Rubia je teraz loptička na strane Ruska. Podľa bývalého ukrajinského premiéra Arsenija Jaceňuka tam bola vždy.
Zrejme len pri úplnom odtrhnutí sa od každodennosti tých ľudí, ktorí ostali žiť na Ukrajine, by sme mohli očakávať, že cestou k trvalému mieru by mohol byť Jaceňukov recept z kuchyne „slobodného sveta“, podľa ktorého „neexistuje iné riešenie ako viac zbraní pre Ukrajinu, sprísnenie sankcií a čo najväčšia izolácia Putina“ – ako aj pokus o presvedčenie Číny. Ideálny scenár? Hodí sa oveľa viac do sféry zbožných prianí, ku ktorým nevedie žiadna dostupná cesta. Určite nie, ak sa Zelenského vláda dobrovoľne stáva koloniálnym vazalom darovaním svojho nerastného bohatstva USA, kupujúc si tak možnosť rozširovania podôb svojej vlastnej smrti. Určite nie, ak ide o skutočný mier, teda o dohodu, ktorá ho právne zaručí bez možnosti ďalšieho ľubovoľného porušovania.
V tomto smere v minulosti loptička nebola len na strane Ruska. Najneskôr od porušovania Minských dohôd poletovala medzi Ruskom a tým, čo Jaceňuk nazýva slobodným svetom, ktorý si z Ukrajiny spravil ihrisko rizík svojej politiky. Po troch rokoch vojny by sa okrem zbožných prianí žiadalo prijať realitu, že hoci Putinovo Rusko je za svoju inváziu plne zodpovedné, na Ukrajine nemá za záujmy jej elít kto bojovať a okrem teoretických bojovníkov zväčša život položiť nechce.