V prvej vlne sme ju zvládli na jednotku. Na to môžeme byť skutočne hrdí. Na televíznych obrazovkách sme videli, čo sa deje v Číne a v Taliansku. Nikto nechcel riskovať. Lenže práve excelentné zvládnutie, relatívne málo infikovaných i obetí, akoby v nás vyvolalo presvedčenie, že sa nám nič tragické už nemôže prihodiť. Najnáročnejšie chvíle nás len čakali.
A situáciu podcenili najmä politici, veď sám vtedajší premiér Igor Matovič „príkladne“ porušil všetky obmedzenia na jednej svadbe – on, ktorý po nich najviac volal. To bol začiatok rozvratu. Potom to už išlo z kopca: nekonečné hádky vo vláde medzi premiérom Matovičom a ministrom hospodárstva Richardom Sulíkom. Z priateľov sa stali zarytí nepriatelia, ktorí osobné krivdy a urážky nadradili nad záujmy občanom a ľudské životy. Slovník nehodný slušnej spoločnosti používaný vo vedení štátu mal neblahé dôsledky na správanie občanov. Ako majú ľudia veriť „prikázaniam“ politikov, keď sa tí nedokážu zhodnúť na elementárnych veciach?
Do zabudnutia zapadlo aj jedno „tiché“ vyjadrenie vtedajšieho predáka opozície Roberta Fica niekedy v novembri 2020. Vládnym predstaviteľom prisľúbil pomocnú ruku, ak sa zastavia policajné razie a trestné stíhania. Prečo by mal niekto pomáhať človeku, ktorý mu ide po krku? Nestalo sa, v republike vypukol ešte väčší chaos. Nikde v Európe vláda a opozícia neboli tak zbytočne rozvadené. A túto morálnu dilemu sme si dodnes nevyriešili.
Slovník nehodný slušnej spoločnosti používaný vo vedení štátu mal neblahé dôsledky na správanie občanov. Ako majú ľudia veriť „prikázaniam“ politikov, keď sa tí nedokážu zhodnúť na elementárnych veciach?
Nemá teraz zmysel dopodrobna opakovať všetky chyby: odkedy či dokedy mali byť otvorené či zatvorené školy, obchody a reštaurácie; či malo zmysel nosiť rúška na prechádzke v prírode; prečo pri pomoci každé ministerstvo postupovalo inak; či bolo očkovanie dobre komunikované, či sa pri ňom vedome nezavádzalo a príliš netlačilo na pílu, čím sa dosiahol opačný efekt; prečo niektorí tak náruživo odmietali dodržiavanie karanténnych opatrení (nosenie rúšok, tajne otvorené krčmy); vyhrážky obetavým zdravotníkom; prečo sme ako jediný štát experimentovali s celoplošným testovaním alebo lotériami; tajný dovoz ruského Sputnika, nehovoriac o ďalších nezmyslených „atómovkách“.
Výsledok? Jeden čas sme viedli celosvetové tabuľky s najviac úmrtiami na 1 000 obyvateľov, mali sme zaočkovaných najmenej obyvateľov z vyspelých európskych krajín (najmä pri variante delty sme na nezaočkovanosť kruto doplatili).
Pandémia mala aj druhú stránku, paradoxne pozitívnu: naučili sme sa viac si vážiť mnohé samozrejmé maličkosti, urýchlila sa digitalizácia, zvládli sme pracovať na diaľku, bol zavedený home office. Zmenilo sa veľa vecí.
No vo verejnosti aj po rokoch prevládajú iba krajné názory – na jednej i druhej strane. Namiesto analýzy chýb, odhaľovania podvodov (napríklad MOM) diskutujeme o „svetových odhaleniach“ splnomocnenca vlády a vo Svetovej zdravotníckej organizácii ako jediný štát na svete dávame ruky preč od spoločných príprav na novú pandémiu. Je to normálne? Alebo si myslíme, že nová pandémia už nikdy nepríde, prípadne až o 100 rokov ako covid po španielskej chrípke? Z pandémie sme sa dodnes nepoučili, ani nechceme. Raz sa nám to vráti ako bumerang.