Nemôžeme sa porovnávať ani s Dánmi, ktorí majú zhruba rovnakú rozlohu i počet obyvateľov, nieto s Holanďanmi, ktorí sa chcú zvierat zbaviť, lebo majú pôdu presiaknutú močovkou. Zato u nás je dobytka aj prasiat, oviec a kôz málo. A môže byť ešte menej. V krajine vyčíňa slintačka, jedna z najnebezpečnejších chorôb.
Stane sa Slovensko po jej vpáde, ktorý tu nebol päťdesiat rokov, sterilnou krajinou, ktorá nebude schopná dorobiť si dostatok mlieka a mäsa z vlastných zdrojov? Vylúčiť sa to nedá, pretože napríklad pokiaľ ide o bravčové mäso, tak tri štvrtiny bravčoviny, ktorú skonzumujeme, pochádza z dovozu. Pri mlieku sme na tom lepšie, do vypuknutia slintačky sme boli sebestační na 80 %.
Keď sa nám podarí udržať chorobu na dištanc a nepustiť ju ďalej z kedysi najprodukčnejšieho poľnohospodárskeho okresu, kde chovali sto kusov dobytka na každých sto hektárov, vydýchneme si. Stratu štyroch fariem dokážeme prekonať, ide o to, aby sa slintačková skaza nedostala ďalej.
Keď pred polstoročím udrela na krajinu slintačka, krajina sa ocitla v núdzovom stave. V obavách pred rozšírením nákazy vtedy zatvorili dojičky a kŕmičov bez veľkého vysvetľovania na farmách. Pamätníci vravia, že ľudia to prijali na počudovanie bez veľkého reptania. Možno preto, že šlo ešte stále o generáciu roľníkov, ktorí dali do družstiev svoju pôdu a svoje zvieratá, mali to, čo nám dnes chýba: vzťah k zemi a božím hoviadkam. Áno, na toto spojenie sme dávno zabudli.
Keď pred polstoročím udrela na krajinu slintačka, krajina sa ocitla v núdzovom stave. V obavách pred rozšírením nákazy vtedy zatvorili dojičky a kŕmičov bez veľkého vysvetľovania na farmách. Ľudia to prijali na počudovanie bez veľkého reptania.
Žijeme v dobe, keď nadobúdame dojem, že potraviny sa rodia na regáloch obchodných reťazcov, je tam mlieka, syrov, mäsa, ovocia a zeleniny, koľko len chcete, ale koľko z nich pochádza zo Slovenska? Odvykli sme si poctivo hospodáriť na pôde. Keď ľuďom vrátili po roku 1989 pôdu, dostali ju už vnuci a vnučky, ktorí nevideli budúcnosť v jej obrábaní, ale v predaji developerom.
Pozrime sa na to, ako vyzerajú slovenské dediny. Záhrady sú prevažne okrasné a chlievy už nie sú súčasťou dvorov, len tu a tam niekto niečo chová. Raz prišiel na Slovensko hosť z Francúzska a v Brezovej pod Bradlom mu vystrojili zabíjačku. Cítil sa ako v siedmom nebi. Aj francúzska dedina dnes vyzerá inak. Lenže Francúzsko stále chová, pestuje a žije najmä zo svojich potravín. To nie je náš prípad.
Radi sa dožadujeme slovenských tradičných potravín. Voňajú nám rodným domom, ale potraviny majú aj druhú arómu, ktorej sa spoločnosť vyhýba ako čert krížu. Spisujú sa petície, keď sa modernizujú, či chcú postaviť nové farmy. Teraz treba zlikvidovať pozostatky tisícok nútene zabitých zvierat. Máme len jedno špecializované zariadenie – kafilériu, aj to excentricky umiestnenú dnes už v Žiline. Ostatné sú zatvorené. Tam, kde stáli, stoja dnes nové domy.
Môže byť obec a mesto bez cintorína? Nemôže. Môže byť krajina bez kafilérií? Rozum vraví, že nie, pohodlný život ich však odmieta. Lenže súčasťou ľudskej aj zvieracej existencie je zánik, odchod na druhý svet. Musíme sa s touto otázkou vyrovnať, či sa nám to páči, alebo nie.