Namiesto toho vyzerá ako ďalšia slepá ulica alibizmu európskych inštitúcií a liberálnych vlád zoči-voči vlastným politikám, ktorých plody dávno zrejú. Ukazuje sa to najmä vo svetle medzinárodného diania presahujúceho hranice EÚ.
Marine Le Penová sa už niekoľkokrát pokúšala stať prezidentkou Francúzska a nepodarilo sa jej to len o chlp. Je zrejmé, že vo voľbách o dva roky by nemala o nič menšie vyhliadky ako naposledy, keď bol Emmanuel Macron v druhom kole zvolený len so zaťatými zubami tých, ktorí súboj medzi centristom a krajnou pravicou vnímali ako Sofiinu voľbu. Za jej odsúdením existuje dôvod vidieť skôr zámer znemožniť jej potenciálne realistické víťazstvo vo voľbách než reálne odsúdenie nacionalistickej politiky.
Le Penovej Národné združenie má aj v ďalšej veci v súčasnej medzinárodnej situácii oveľa bližšie k európskym liberálom ako kedykoľvek predtým. Tou príležitosťou je najmä prebiehajúce etnické čistenie Gazy.
Už po posledných prezidentských voľbách vo Francúzsku sa ukázalo, že centristom a liberálnej pravici oveľa viac než fašizujúce Le Penovej Národné združenie prekáža tzv. krajná ľavica vedená Jeanom-Lucom Mélenchonom. Tá na rozdiel od centristov i krajnej pravice nepožadovala len kozmetické zmeny v ekologickej politike a prístupe k imigrantom, ale demokratické sociálne politiky, ktoré by dokázali štrukturálne zabraňovať sociálnym nepokojom a rasizmu. Iným brvnom vo vlastnom oku je i fakt, že v roku 2016 bola podobne odsúdená Christine Lagardeová (schvaľovanie výplat z peňazí daňových poplatníkov podnikateľovi Bernardovi Tapiemu), nezabránilo jej to však v tom, aby zotrvala v Medzinárodnom menovom fonde a na čele Európskej centrálnej banky.
Le Penovej Národné združenie má aj v ďalšej veci v súčasnej medzinárodnej situácii oveľa bližšie k európskym liberálom ako kedykoľvek predtým. Tou príležitosťou je najmä prebiehajúce etnické čistenie Gazy.
Ultrapravicoví európski politici, ktorých v západnej Európe zväčša spája odpor voči imigrantom z arabského sveta, majú momentálne vzhľadom na svoj historický protižidovský antisemitizmus jedinečnú príležitosť rekvalifikovať sa z ochrancov Európy na „ochrancov Židov“ upevňovaním nadštandardných vzťahov s Netanjahuovým Izraelom. To je bežný postoj európskych liberálov. Le Penovej pravú ruku, vychádzajúcu hviezdu Národného združenia Jordana Bardellu pred niekoľkými dňami privítal izraelský minister pre diaspóru Amichai Chikli na vládou zastrešovanej konferencii v Jeruzaleme. Izrael, náchylný vytvárať spojenectvá s kýmkoľvek podporujúcim vytláčanie Palestínčanov zo Západného brehu a etnicky čistý národný štát, tam pozval nielen zástupcov NZ, ale aj švédskych Demokratov či španielsku ultrapravicovú stranu Vox. Prezident Isaac Herzog zas v Amsterdame spečatil priateľstvo s Geertom Wildersom z protofašistickej Strany pre slobodu.
Le Penovej odsúdenie pôsobí ako falošné víťazstvo EÚ okrem iného i vo svetle tureckých protestov proti Erdoganovmu rozhodnutiu zabrániť v demokratickej kandidatúre svojmu oponentovi, istanbulskému primátorovi Ekremovi Ímamoğluovi. Kozmetické odsúdenie síce prišlo, Erdoganove nedemokratické zásahy však nielenže v EÚ nevyvolávajú odpor, ale slúžia skôr ako inšpirácia. Bolo by iste úspechom zneškodniť politikov Le Penovej strihu, muselo by to však byť zneškodnenie politické a demokratické. Jedine tak by sa dalo považovať za zmysluplné a dlhodobé.