Prečo to vláda robí? Veď čím detailnejšia diskusia, tým kvalitnejší zákon a konsenzus v spoločnosti. Možno z premysleného politického kalkulu je „chlapácke“ ignorovať opozíciu, ale to nikam nevedie – okrem zapísania si okamžitých politických bodov. Lenže o tie by nemalo ísť, či ide len o ne? Ak to vláda myslí vážne, mala by sa snažiť o dosiahnutie čo najväčšieho konsenzu. Čím viac bude ignorovať opozíciu, tým väčší bude jej odpor.
Chápeme, že vláda odbornú stránku prediskutovala s dôchodcovskými spoločnosťami, aj sa s nimi dohodla, ale to je málo. Aj chápeme, že zmeny v týchto spoločnostiach si žiadajú čas niekoľkých mesiacov, preto to náhlenie. Lenže prvé úvahy o zmenách na verejnosť prenikli už dávnejšie, vláda mala čas dôkladne sa pripraviť.
Ak chceme, aby peniaze z úspor ľudí odkladajúcich si na dôchodky boli investované na výstavbu diaľnic a nájomných bytov, do opravy mostov a energetickej infraštruktúry, tak sa musíme na tom všetci zhodnúť. Nie, že o 2–3 roky príde nová vláda a tá zmietne celý projekt zo stola – ako sa to na Slovensku často deje. Pri dlhodobých projektoch – ktorými investície do dopravy alebo bývania rozhodne sú – treba ťahať za jeden povraz. Jedna vláda musí nadväzovať na druhú (ako napríklad v Česku, Rakúsku a Poľsku). Bez kompromisu to nejde.
Prečo sa aj pri prospešných projektoch pre Slovensko musia naši politici handrkovať a politikárčiť, nevedno. Možno „nadopujú“ svojich fanatických priaznivcov, len im treba pripomenúť, že žiadna rozhádaná krajina nikdy neprosperovala.
A nejde ani o žiadne omrvinky. V druhom pilieri bolo na začiatku apríla uložených 16,6 miliardy eur. Tieto peniaze neležia ladom, spoločnosti ich investujú na svetových kapitálových trhoch, najmä na amerických, nie na slovenských ani európskych. Áno, na dynamicky sa vyvíjajúcich trhoch sú výnosy vyššie, ale tam je to ako na hojdačke.
Lenže prečo majú peniaze zarobené na Slovensku putovať na rozvoj americkej ekonomiky, nie našej? Do európskej by aj išli, keby existoval spoločný kapitálový trh. Ten neexistuje, o jeho založení sa teraz čulo diskutuje, lebo je to jeden z dôvodov, prečo ekonomika EÚ zaostáva za americkou. Presnejšie: prečo peniaze zarobené na Slovensku putujú do vreciek amerických oligarchov, miliardárov, a nie na opravu zničených slovenských mostov, dobudovanie diaľnic, modernizáciu železníc a výstavbu nájomných bytov, keď bývanie sa stáva čoraz nedostupnejšie?
Aby bolo jasno, vláda správcovským spoločnostiam nič neprikazuje (ako má tendenciu interpretovať celú záležitosť opozícia). Do slovenskej infraštruktúry má smerovať iba 5 % z celkovej sumy, teda zhruba 800–900 miliónov eur. Pokiaľ si niekto myslí, že teraz všetky uložené peniaze budú dôchodcovské spoločnosti musieť preniesť z výnosných amerických trhov na výstavbu ciest či bytov, tak sa riadne mýli (alebo vedome zavádza).
No aj necelá miliarda eur nám môže čertovsky pomôcť pri náprave už toľko omieľaných restov, ktoré nás čoraz viac „pália“. Aby sa tak stalo, vláda bude musieť ponúknuť spoločnostiam kvalitné projekty a atraktívne dlhopisy (to je spôsob financovania), lebo inak dobrovoľne do diaľnic, mostov či bytov neinvestujú.
Prečo sa aj pri jednoznačne prospešných projektoch pre Slovensko musia naši politici handrkovať a politikárčiť, nevedno. Možno krátkodobo „nadopujú“ svojich fanatických priaznivcov, len im treba pripomenúť, že žiadna rozhádaná krajina nikdy neprosperovala.
