Napriek tomu sa vzťahy nezhoršili natoľko, že by lídri nemohli diskutovať o spolupráci v niektorých oblastiach, napríklad v otázkach klimatických zmien a iných planetárne zásadných záležitostiach.
Že to bolo prakticky zbytočné, je druhá vec: Ani USA, ani Čína nemajú záujem uberať na ekonomických pretekoch a znižovať produktivistické šialenstvo vlastné povojnovému étosu typickému pre prvý svet. Čína, podnes síce označovaná za komunistickú diktatúru, sa počnúc britskými ópiovými vojnami koncom 19. storočia v skutočnosti rozhodla plnohodnotne konkurovať Západu predovšetkým zbraňami jemu vlastnými. Anglosaský individualizmus mohol byť v logike súťaže pre USA niekedy výhodou, v súčasnosti je však na vzostupe čínska kombinácia západného produktivizmu a kolektívnej východnej filozofie, oveľa staršej a odolnejšej, ako jej naštrbenie západným zásahom. Príčiny prebiehajúcej obchodnej vojny môžeme hľadať aj v reakcii východnej civilizácie na globalizované podmienky obchodu.
Pretože v prípade Číny a USA dnes ide o najväčších konkurentov, ktorí zároveň udávajú rytmus a podmienky zvyšku sveta, ich bojiská majú mnoho vysunutých a dôležitých frontov na všetkých kontinentoch. V Argentíne, jednej z najdôležitejších ekonomík južnej pologule, minister financií USA Scott Bessent navrhol, aby Argentína odstúpila od dohody o menovom swape s Čínou, opierajúc sa pritom o lojalitu vlády Javiera Mileia voči Trumpovej administratíve. V reakcii na to čínske veľvyslanectvo vyzvalo USA, aby sa zdržali zasahovania do čínsko-argentínskych vzťahov, pretože „Čína zachová skutočný multilateralizmus“. Preložené do globálneho jazyka, Čína všeobecne ukazuje, že nemá v záujme riadiť sa starým pravidlom „priateľ môjho nepriateľa je aj môj nepriateľ“.