Veľkonočné „Kristus vstal z mŕtvych v tento deň“ je len jednou z radostných pripomienok ľudstva od jaskynných čias, že hoci smrť desí, je len súčasťou kolobehu života. Je na nás, aby sme sa s ňou nezmierili. Pre mnohých, ktorí dnes každodenne bojujú so smrťou najmä vo vojnách skúšaných koncoch sveta bolo posledné požehnanie pápeža Františka deň pred jeho skonom aj nádejou na znovuzrodenie pre seba samých. Na odhodlanie prežiť a žiť navzdory okolnostiam.
Keď sa argentínsky kardinál Jorge Mario Bergoglio v marci 2013 stal rímskym pápežom Františkom, bola to udalosť s významom oveľa viac ako symbolickým. Voľba prvého latinskoamerického pápeža po stáročiach eurocentrického monopolu na kresťanskú pravdu a výklad moci potenciálne útočila na samotné základy prísnej vatikánskej hierarchie. Tá, nie nepodobná stáročným mocenským výkladom práva na civilizačnú nadradenosť Západu a európskeho človeka, pričasto participovala na politikách, čo západný náskok umožňovali: devastácii prírodných zdrojov, prenasledovaní domorodých komunít, podpore krvavých diktatúr v treťom svete, sociálnych zápasov odvrhnutých, opovrhovaných, ponižovaných.
Veľmi dobre si uvedomoval, ako bezprostredne blízko k sebe má rešpekt voči predkresťanským kultúram a ekológia a ako jednoznačne sa to bije s kapitalistickými ekonomickými a technokratickými riešeniami. V tom bol najbližšie filozofom politickej ekológie zo 70. rokov. Veľmi jednoznačne to formuloval v encyklike Laudato, ktorú neradi citujútak bigotní kresťania, ako prívrženci tzv. zeleného kapitalizmu.
Ak bol pápež František s výnimkou Gregora III. pochádzajúceho zo Sýrie (v 7. storočí) jediným neeurópskym pápežom v Ríme, musel by v tom skutočne byť „čert“, aby rímskokatolícka cirkev v 21. storočí neprešla aspoň pokusom o zmenu kurzu.
Nedlho po tom, čo Argentína oslavovala nástup svojho krajana na Petrov stolec, som stála na námestí Plaza de Mayo v Buenos Aires, neďaleko katedrály, kde Bergoglio pôsobil. Minimálne od 80. rokov sa tam na „krížovú cestu“ týždeň čo týždeň vyberajú matky a staré matky tzv. desaparecidos (zmiznutých) dožadujúce sa správ o konci svojich detí zlikvidovaných vojenskou juntou po roku 1976 v neslávne známych operáciách riadených CIA v časoch „boja proti marxizmu“. Niekto spieval „Lamento jarocho“, slávnu pieseň Mexičana Agustína Laru, nádherný nárek pre „trpiacu, plačúcu a dúfajúcu bronzovú rasu“. Jedna zo žien mi povedala, že hoci svoje dieťa nikdy neuvidí, pápež František je pre ňu nádejou, že sa o strašných legalizovaných nespravodlivostiach aspoň začne hovoriť.
Niektorých dogiem moderného sveta sa dotkol doslova „od podlahy“. Odmietol napríklad „Doktrínu o objave“, ktorou Vatikán v roku 1493 oprávňoval zabratie území pôvodných obyvateľov v Afrike a v Amerikách a v tomto duchu sa ospravedlnil obyvateľom zvyškov Amazónie. Dogmatickým katolicizmom za to bol takmer zavrhnutý, niektorí o ňom dokonca odmietali hovoriť ako o pápežovi. Nič z toho nebolo samoúčelné: Veľmi dobre si uvedomoval, ako bezprostredne blízko k sebe má rešpekt voči predkresťanským kultúram a ekológia a ako jednoznačne sa to bije s kapitalistickými ekonomickými a technokratickými riešeniami. V tom bol najbližšie filozofom politickej ekológie zo 70. rokov. Veľmi jednoznačne to formuloval v encyklike Laudato, ktorú neradi citujútak bigotní kresťania, ako prívrženci tzv. zeleného kapitalizmu.
Neraz sa vynárala otázka, či bol František prívržencom teológie oslobodenia, ktorá od roku 1968 z Latinskej Ameriky neochvejne tvrdila, že „teológia musí vychádzať z analýzy sociálnej reality“, pričom za jeden z adekvátnych nástrojov považovala marxizmus zbavený posadnutosti „modlou materializmu“. V duchu odklonu od produktivistickej perspektívy videl aj najpálčivejšie konflikty dneška vrátane utečeneckých kríz, vojen v Afrike, na Ukrajine a v Palestíne.
Keď odvážne vyhlásil, že vojnu na Ukrajine nepoháňa len ruské impérium, mnohých tým nepotešil, podobne ako museli so zaťatými zubami stráviť jeho neochvejnú podporu Palestínčanom odporujúcim osadníckemu kolonializmu v mene práva „civilizovanejšieho“. Ako jeden z veľmi mála vysokopostavených ľudí tejto planéty sa odvážil byť „chybou v matrixe“ a práve preto aj pre väčšinu najzaznávanejších ľudí veľkou nádejou na „znovuzrodenie“.