Už štvrté desaťročie po sebe sa pôvodná dedina, ktorú živili nielen družstvá, ale aj zelenina dopestovaná vo fóliovníkoch družstevníkov, či ošípané a býčky dochované v maštaľkách za domami, mení. Táto generácia činorodých a podnikavých družstevníkov vymrela, nenašla nasledovníkov. Pánmi trhu sa stali obchodné reťazce s novými lepšie zorganizovanými aj dotovanými dodávateľmi najmä zo zahraničia.
Máme tu aj iných hospodárov – podnikateľov na pôde, čo sme si uvedomili, keď na farmy s dobytkom vtrhla slintačka a krívačka. Ľudia si všimli, že medzi najväčších producentov mlieka (dodajme, že ešte viac bravčového mäsa) patria farmy so zahraničným kapitálom alebo s domácimi veľkopodnikateľmi.
Máme tu aj iných hospodárov – podnikateľov na pôde, čo sme si uvedomili, keď na farmy s dobytkom vtrhla slintačka a krívačka. Ľudia si všimli, že medzi najväčších producentov mlieka patria farmy so zahraničným kapitálom alebo s domácimi veľkopodnikateľmi.
Jedni aj druhí ovládli kedysi prosperujúce družstvá. Využijúc aj európsku dotačnú politiku investovali do nových technológií a pričinili sa o to, že nimi ovládnuté podniky sa stali produktívne a vystačia spravidla s pár desiatkami zamestnancov. Ale také sú aj najlepšie slovenské firmy, za ktorými stoja manažmenty družstiev meniace sa časom spravidla na ich kľúčových majiteľov.
Alebo z malých rodinných farmárov začínajúcich doslova z jedného, dvoch, troch hektárikov vyrástli aj tisíc- či dvojtisíchektároví farmári, ktorí prevzali okolité skrachované družstvá či hospodárstva štátnych majetkov.
Okrem toho tu máme rôzne rodinné farmy. Špecialistov na pestovanie ovocia a zeleniny, ale opäť tón v produktivite, za ktorou sú supermoderné drahé technológie, udávajú najväčšie podniky, kde ide o zmiešaný slovenský a zahraničný kapitál. Sú tu aj stovky mladých farmárov, púšťajú sa do podnikania s malým štartovacím kapitálom aj s obmedzenými pôdnymi zdrojmi.
Ešte nikdy nebolo poľnohospodárstvo na Slovensku s rozdrobeným vlastníctvom pôdy podnikateľsky také rôznorodé, v názoroch protirečivé a v súčte neprodukujúce to, čo krajina potrebuje. Vlády, ktoré sa od novembra 1989 striedali pri kormidle štátu, nevedeli doteraz tento hráčsky pestrý symfonický orchester zladiť.
Stále nemáme jasnú agropotravinársku doktrínu. Niektoré kabinety potravinovú sebestačnosť považovali za prežitok, iné sa síce k nej formálne hlásili, ale reálnym výsledkom je úpadok a neuspokojivá štruktúra poľnohospodárskej výroby.
Medzitým vyrástlo nové pokolenie vidiečanov. Tvoria ho deti bývalých družstevníkov a prisťahovalci z miest, ktorí našli zhodu v tom, že na dedine sa má najmä dobre žiť. Prekážajú farmy, lebo smrdia, kombajny zasa hučia a prášia. Pravdaže, ešte niečo sa na vidieku chová, ale, ako ukázala slintačka, načierno.
Realitou je klimatická zmena, politicky a hospodársky nestabilný svet. Všetci všetko prehodnocujú a preberajú sa aj najčernejšie scenáre. Zisťujeme, že niečo existenčne dôležité sme podcenili. Autá nás neuživia. Je načase naliať si do pohára čisté víno. Táto krajina má potenciál uživiť minimálne dvojnásobný počet obyvateľstva na svetovom štandarde.
Prečo si s tým nevieme rady?