Jeden z najzásadnejších spoločenských konfliktov vzniká z toho, ako sa ľudstvo vyrovnáva s tým, čo nazýva pokrok. Priemyselná revolúcia predefinovala možnosti života, no hlasy, ktoré varovali pred odvrátenými stránkami modernosti, začali ľudia počúvať zväčša prineskoro. To, čo sa neochvejne interpretuje ako niečo, čo má moderného človeka oslobodiť, sa zväčša nakoniec zmení na najkrutejšiu zbraň jeho zničenia.
Jeden z prvých varovných mýtov je mýtus o Prometheovi, ktorý sa vzbúril bohom a človeku priniesol oheň – a tým aj slobodu rozvíjať sa. Šťastné časy sa však rýchlo skončili, ľudia sa začali deliť na tých, ktorí môžu všetko, a tých, ktorí nesmú nič, a zatiaľ Prometheovi na Kaukaze zaživa z pečene ujedal orol. Na začiatku priemyselného veku zasa o hrozbe pýchy v ľudskej vynaliezavosti farbisto písala Mary Shelleyová, keď stvorila monštrum doktora Frankensteina, ktoré ďaleko prekročilo zámery svojho tvorcu (jej dielo aj má podtitul Moderný Prometheus). Podobne dopadli fyzici okolo Alberta Einsteina, keď definovali jadrovú energiu. A už vôbec netreba hovoriť, kam sa posunuli vojny v 20. storočí, ktoré priniesli letecké nálety a priemyselné vyvražďovanie.
Všetky výdobytky modernosti mali spočiatku človeka oslobodiť, alebo tak aspoň boli interpretované. Železnice, lietadlá, automatická práčka, masová výroba. Ale pretože sa vyvíjali paralelne s dôrazom na masovú spotrebu, jednorazovosť a nekonečný rast, sotvakto videl dôsledky v podobe miliónov obetí hladomorov, vojen, zmrzačených tiel otrokov, nádenníkov a navždy zdevastovaných duší, ekologických katastrof, ľudí vytrhnutých z domovov, spoločenských rozvratov.
Keď Zykmunt Bauman písal o tom, že priemyselné vyvražďovanie bolo do zásadnej miery možné práve zásluhou odtrhnutia moderného človeka od pohľadu na realitu, anticipoval tým aj hrozby ďalších, potenciálne ešte desivejších foriem exterminácie človeka človekom, ale aj ďalších nebezpečenstiev, ktoré prináša odcudzenie.
Keď Európa objavila plynové komory, bolo treba svet presviedčať o svedectvách tých, ktorí ich prežili. Európa nič také nepoznala, dovtedy svoje genocídy exportovala do „neviditeľna“, voziac sa na kaučuku z Konga, píšuc básne v opojení z obchodovaného ópia z čínskych vojen. Zrazu bola daň za pokrok priamo na pôde sveta zvaného ako civilizovaný.
Od druhej polovice 20. storočia sa každý ďalší tlak na modernizáciu vysvetľuje ako skvelé riešenie na problémy, v ktorom predchádzajúce skvelé riešenia totálne stroskotali. Umelá inteligencia, najnovší potomok monštra doktora Frankensteina, sa tiež nanucuje ako forma oslobodenia. Má človeka oslobodiť od práce, vraj aby mal viac času. Má za neho vymýšľať, písať, maľovať, vodu, ktorú odčerpá z vyprahnutej zeme, vraj nahradí niečím dokonalejším, oslobodí ho od nutnosti dýchať, dúfať, pracovať, odstráni utrpenie z lásky, umožní jesť mäso a byť vegetariánom. Človek sa už vôbec nebude musieť pozerať na svoju nahú, hmatateľnú tvár. A z vojen – z tých už robí videohru, ktorá sa podobá poslednému žúru veľkej žranice.