Keď sa len o niekoľko dní na to títo dvaja predstavitelia západnej politickej pravice opäť zišli na pohrebe pápeža Františka vo Vatikáne, nemohlo to byť výstižnejšie zavŕšenie divadelného realizmu obdobia „prvých sto dní“, ktoré teraz Trump završuje vo funkcii.
Trumpovo funkčné obdobie sa v najbrutálnejšej podobe v prvom rade začalo realizovať na migrantoch. Z USA začal násilne vysídľovať všetkých, ktorí nemajú potrebné doklady, ale o tie ide vo všeobecnosti najmenej. Rovnako ako o to, či ide, alebo nejde o ľudí páchajúcich trestnú činnosť: salvádorskému prezidentovi Nayibovi Bukelemu prisľúbil, že mu pre nich na území Salvádoru pomôže stavať väznice. Námietky, že vo väzniciach s neľudskými podmienkami – označenými ako „záchytné teroristické centrá“ – zväčša končia ľudia bez relevantných obvinení a bez procesu, Bukele odbil umnou rétorickou formulkou, že hoci ich obviňujú z väznenia tisícov, oni v skutočnosti oslobodzujú milióny. „To bolo dobré!“ sekundoval mu Trump. „Môžem to nabudúce použiť?“
Pre európskych členov NATO bol budíčkom najmä jeho tvrdý postoj k Ukrajine. Náhle sa začali horúčkovité stretnutia poukazujúce na to, že EÚ nemá vlastnú obranu a medzi rečou niekomu ušlo aj to, že de facto ani žiadnu vlastnú zahraničnú politiku.
S Meloniovou, ktorá svoju podporu podobne ako Trump vybudovala na budovaní predsudkov voči imigrantom topiacich sa pri Lampeduse, evokovaní mussoliniovského veľkého „bieleho“ Talianska, si na pôde Vatikánu hlasno nevydýchli iba s veľkou dávkou premáhania: Hľa, „zástupca Boha na Zemi“, ktorý sa pri neľudskom prístupe k migrantskej kríze roky jasne vyjadroval, že jeho rozum ani srdce takú krutosť nedokážu pochopiť, a vyvrheľom sveta verejne bozkával nohy, tu leží bezmocný, ukazujúc svetu deravé podrážky svojich topánok. Politika, ktorú Trump rozpútal so zvyškami intelektuálneho zázemia univerzít v USA, s palestínskymi študentmi a protestujúcimi proti genocíde v Gaze – hoci spĺňajú všetky predpoklady legálnosti – môže pokračovať ďalej, spoločne s mediálnou podporou, ktorú mu v týchto otázkach nepochybne poskytnú aj európske mainstreamové médiá. Aj Gaza bude „great again“, a možno napokon zas aj Vatikán.
Pre európskych členov NATO bol budíčkom najmä jeho tvrdý postoj k Ukrajine. Náhle sa začali horúčkovité stretnutia poukazujúce na to, že EÚ nemá vlastnú obranu a medzi rečou niekomu ušlo aj to, že de facto ani žiadnu vlastnú zahraničnú politiku. Začali sa náreky o tom, ako nás veľký severoamerický brat anomáliou postavy zúrivého megalomana zradil – v tomto prípade však šok z údajnej zrady môže byť prospešný: Európa od Marshallovho plánu nikdy silnú politiku nerobila a v ojedinelých prípadoch, keď sa rozhodnutiam USA v NATO vzoprela, neuspela. Nedokázala zabrániť žiadnej z invázií USA po roku 1990 a na mnohých, naopak, horlivo participovala, a to aj prostredníctvom pochybných agentúr pre ľudské práva, takisto poháňaným výlučne severoamerickými záujmami (USAID). Politika, aplikovaná doteraz „len“ na tretí svet, dobehla i starú kolísku!
Otázka Ukrajiny spoločne s politikou ciel je súčasťou opory tzv. sveta založeného na pravidlách. Nanešťastie Trumpova túžba po obnovení veľkosti Západu nezahŕňa tie západné hodnoty, s ktorými by sa dal zmeniť súčasný ekonomický poriadok, a teda ani dosiahnuť trvalý mier a rovnováha. Opodstatnené obavy hovoria skôr to, že je to sen o návrate brachiálnej sily, ktorá umožnila súčasné (otriasajúce sa) piliere svetového poriadku vybudovať.