Stačilo sa len dohodnúť na podmienkach spolupráce, stanoviť si mantinely a ciele, vyšperkovať program. Hoci je už máj, žiadne vážne zádrhy sa nevyskytli, vo všetkom treba mať však vopred jasno – nie ako na Slovensku, kde sa strany za týždeň dohodnú a o tri mesiace sa už medzi sebou handrkujú.
Stabilná dvojkoalícia odvekých protivníkov založená na kompromisoch je to najlepšie, čo si Nemecko mohlo v neľahkej dobe priať. No ani vzájomné dohody, podpis koaličnej zmluvy a interné schvaľovanie dohody členmi SPD nezabránili blamáži. Friedricha Merza z CDU/CSU v prvom kole nezvolili za kancelára. To sa v Nemecku po druhej svetovej vojne ešte nestalo. Šok, tragédia, blamáž.
Pritom dvojkoalícia má v 630-člennom Bundestagu spoľahlivú väčšinu 13 hlasov. No k zvoleniu Merzovej vlády chýbalo šesť hlasov. V tajnom hlasovaní nová vláda dostala iba 310 hlasov, proti bolo 307, opozícia však disponuje iba 302 poslancami. Ako ďalej?
Odchádzajúci kancelár Olaf Scholz sa už v pondelok tradičnou ceremóniou rozlúčil s funkciou, na stredu bolo ohlásené stretnutie Merza a francúzskeho prezidenta Macrona. Nemecko, Európa a dokonca celý svet veľmi netrpezlivo očakávajú novú nemeckú vládu. Z bývalého motora európskej ekonomiky a výkladnej skrine EÚ sa stal chorý muž Európy: nemecká ekonomika kríva na obe nohy, motor sa zadrháva, Nemecko ako celok stráca vo svete glanc.
Blamáž, akú hneď na začiatku zažila nová nemecká vláda, je varovaním. Pre Nemecko i pre Európu. Merzov kabinet si musí byť vedomý, že kráča od počiatku po tenkom ľade – ostreľovaný pravicovými i ľavicovými extrémistami.
Migračná kríza sa dlho podceňovala, kritika nezvládnutého procesu sa roky zametala pod koberec. Výsledok? Podlomený konsenzus v spoločnosti. Namiesto toho, aby sa migranti integrovali a zapájali do ekonomiky, žijú v enklávach. To všetko šikovne využíva extrémistická, populistická pravicová AfD. Tá síce vo februárových voľbách skončila druhá, no už po dvoch mesiacoch sa prehupla na prvé miesto v popularite pred konzervatívnu CDU/CSU. Vládna kríza by bola voda na mlyn pravicovým i ľavicovým populistom. AfD logicky po škandalóznom nezvolení Merza za kancelára okamžite vytasila požiadavku nových volieb.
Nehlasovanie za Merzovu vládu bol tak trochu vzdor, truc. Je to jediné tajné hlasovanie, potom sa nemecký vládny vlak rozbehne naplno a nedá sa zastaviť. A nie je žiadnym tajomstvom, že viacerí ľavicoví poslanci SPD nesúhlasia s nekompromisným riešením migračnej krízy Merzom, respektíve ich pobúrilo jeho nadbiehanie AfD v tejto otázke. Špekulovalo sa o zrade priamo v CDU/CSU: časť poslancov nebola spokojná s kompromisom s ľavičiarmi: po chuti im nie je navyšovanie vládnych výdavkov.
Samozrejme, situácia nebola tak vážna, ako sa na prvý pohľad zdala. Rozpustenie parlamentu prezidentom Frankom-Walterom Steinmeierom a vypísanie nových volieb je vždy až tá posledná možnosť. Koalícia mala 14 dní na to, aby sa pozviechala. Rozhodla sa kuť železo za horúca. V utorok odpoludnia sa konalo druhé hlasovanie a Merz získal 325 hlasov: nová vláda je realitou, vlak sa môže rozbehnúť.
No blamáž, akú hneď na začiatku zažila nová nemecká vláda, je varovaním. Pre Nemecko i pre Európu. Merzov kabinet si musí byť vedomý, že kráča od počiatku po tenkom ľade – ostreľovaný pravicovými i ľavicovými extrémistami. Ak nová vláda nebude predvádzať bezchybný výkon, kompromis sa rozplynie ako kocka ľadu na slnku. A Nemecko i celá Európa sa prehupne ešte do väčšej krízy.