Oslava víťazstva nad fašizmom druhej svetovej vojny sa počnúc pádom komunizmu začala bagatelizovať. Systematicky sa začalo poukazovať najmä na tie detaily, ktoré na tvári dovtedajšej interpretácii vojny pôsobili ako tmavé škvrny: sovietski vojaci neboli len dobrí, nie každý Nemec bol nutne zločinec.
V negatívnymi skúsenosťami poznačenom a neskôr aj cieľavedome udržiavanom odmietavom vzťahu voči Východu sa však napokon zašlo až tak ďaleko, že sa prítomnosť sovietskych – obzvlášť ruských – vojakov pri oslobodzovaní koncentračných táborov a porážke fašizmu začala relativizovať až celkom negovať. A zároveň samotný fašizmus ako taký tiež.
Pre Európu najzávažnejší konflikt súčasnosti, vojna na Ukrajine, vniesol do osláv niekdajšieho víťazstva nad fašizmom nový rozpor. Dobre sa ukazuje i na Slovensku. Časť obyvateľstva, presvedčená, že deklamovaným odmietaním historickej ruskej účasti na porážke fašizmu pred 80 rokmi sa vzhľadom na súčasný vzťah k Rusku automaticky zaradí na „stranu dobra“, demonštruje svoj morálny náskok zdôrazňovaním príslušnosti k „Európe“.
Ako keby to ani nevyplývalo z geografického faktu. Čo je však závažnejšie, samotná príslušnosť k „Európe“ sama osebe ešte rozhodne neznamená, že Európa, ktorá fašizmus stvorila, proti nemu dnes skutočne niečo robí.
Nanešťastie, európska politika dnes ukazuje, že heslo „nikdy viac“ nedokáže vnímať len ako jednorazovú nálepku svojho zlého historického svedomia. V najväčšej výzve súčasnosti – teraz už aj otvorene deklamovaným etnickým čistkám v Palestíne – nedokáže povedať ani zo stotiny také hlasné nie, ako to dokáže voči Rusku. Kto teda môže jej antifašizmus považovať za otázku praxe, a nie len zmätených, nečestných hesiel?