Skôr to vyzerá, že ide o kŕčovitý pokus zachrániť inštitúcie Európskej únie, ktorá si uzurpovala nárok stať sa synonymom pre celý kontinent. Ktorá však zároveň, ako ukazuje jej politika zmenená na bezmocné moralizovanie voči novšie pristúpeným alebo kandidátskym krajinám, prežíva boj o prežitie.
Netreba sa mýliť. Prežitie EÚ, ba dokonca ani prežitie Slovenska v nej, nevisí na kravate Roberta Fica ani toho, či navštívil, alebo nenavštívil Moskvu. Ak by vedenie EÚ a EK myslelo otázky mieru na Ukrajine a mieru ako takého vážne, nevkladalo by toľko energie a financií do zbrojenia a eurocentrického moralizovania, zásluhou ktorého nielenže roky odmietalo dialóg s Východom, ale ho cielene využívalo na presadzovanie neoliberálnej západnej dominancie. Na úkor mieru a medzikultúrneho, a najmä sociálneho zmieru.
Severoamerická filozofka Nancy Fraserová nedávno opäť pripomenula, že Západ, a spolu s ním nie Európa, ale byrokracia EÚ, sa rozsypáva na rozštiepení ekonomiky a politiky a vzhľadom na to je čoraz prenikavejšie antidemokratická. Obraz, aký EÚ nanucuje svojim občanom a svojim neposlušným členom, obraz zásadovosti, cieľavedomosti, ľudských práv, slobodných rozhodnutí a demokracie, je v príkrom rozpore s tým, ako skutočne vyzerá zvnútra.
Nie je možné hovoriť o rovnocennosti, keď sa Brusel správa ako učiteľ s trstenicou, bedliaci nad poslušne odtrpenými domácimi úlohami. Nemožno hovoriť o demokracii, keď sa umlčujú protestujúci a z univerzít vyhadzujú študenti; o ľudských právach pre LGBT, keď sa nezohľadňujú základné práva sociálne; kritizovať bez umožnenia sebakritiky a dokonca ani o mieri na Ukrajine, keď sa mlčí o vraždení v Palestíne. Kto v takej „Európe“ v konečnom dôsledku nie je sklamaný a podvedený?